Kurička

Autor: Jana Slobodová | 14.2.2011 o 15:20 | Karma článku: 4,02 | Prečítané:  328x

„Čas je vzácny, treba ho vedieť využiť. Ľudia ním plytvajú,“ pomyslela si Helena. Naštiepala triesky, vložila ich do pece na noviny, škrtla zápalkou, počkala kým sa oheň rozhorí a priložila štyri polienka. Zavrela pec. Zaliala si kávu a sadla si na stoličku. Pomaly odchlipla z obilnej kávy, odhryzla z chleba, odpila z kávy, „ľudia ním plytvajú na kadejaké somariny,“ pokračovala v myšlienke, od ktorej ju vyrušila ranná šichta. Zrakom skontrolovala zelené číslice na termostate a keď videla, že nestúpajú, odložila kávu, vstala zo stoličky, vytiahla klapku, otvorila dvierka na peci. Priložila pomaličky polienka. Dve – tri – štyri – tak, aby bola pec plná. Zavrela dvierka, sadla si na stoličku a začítala sa do knihy.

Po pätnástich minútach skontrolovala námatkovo čísla na termostate. Ešte nestúpli vyššie. Vytiahla klapku, pootvorila dvere a nechala prúdiť vzduch. Opäť si sadla, odchlipla z kávy. Zdvihla zrak, skontrolovala čísla. Pomaly stúpali. Preniesla sa do doby, keď bola úspešnou manažérkou vyťaženou na stoosemdesiat, niekedy aj na tristošesťdesiat stupňov, na čo časom doplatilo zdravie. „Chvala Bohu, už je to za mnou,“ dala si spokojne ďalší dúšok kávy, „termíny, stresy, čísla, žalúdočné vredy, ranné vracanie, projekty, zápisnice, obchodné cesty, siahodlhé rokovania s obchodnými partnermi a kvantá kávy, ktoré ma udržiavali pri živote. Som mimo toho.“ Odštipla si chleba s malinovým džemom. Ten jej pripomenul časy, keď chodila do detských táborov a na plastových táckach im podávali namazaný chleba s džemom. Vždy sa po nich len tak zaprášilo. Na sietnici oka sa jej premietli tri týždne v prírode, v zruboch, vôňa malín, hry... Začítala sa do knihy. Dopila kávu a pustila sa do písania poviedky. Čísla na termostate konečne vyskočili na osemdesiatku. Otvorila prívod vody a mala rannú šichtu za sebou. Mohla ísť domov. Tam ju čakali zvieratká, ktoré bolo treba nakŕmiť a záhradka, ktorú bolo treba po dvojtýždňových dažďoch vyplieť. Keď sa poobede vybrala do kotolne – nie cez zadné dvere ako to zvykla robiť, prešla cez halu – dvere na seminárke boli pootvorené. Doznievala hudba. Z miestnosti sa vyvalila žena. „Vy tu bývate?“ opýtala sa jej s anglickým prízvukom. „Nie, ja tu kúrim,“ povedala Helena, „I am making fire for you,“ dodala po anglicky, pre prípad, že by jej žena nerozumela. „Oh, you are firewoman. Can I see it? (Ah, vy ste kurička. Môžem sa pozrieť dnu?)“ opýtala sa žena so záujmom. Helena ju pustila do kotolne, otvorila pec, priložila. „Thank you, you are making good job. My name is Tereza, (Ďakujem, vykonávate znamenitú prácu. Moje meno je Tereza.),“ a podávala Helene ruku. „I am Helena. Nice to meet you. (Ja sa volám Helena. Rada som Vás spoznala).“ „Nice to meet you. You are making good job, thank you Helena (Tiež som vás rada poznala. Robíte skvelú prácu, vďaka Helena),“ ozývala sa ozvena v hale ako odchádzala školiteľka naspäť do seminárky. Helena si spokojne sadla k peci. Vytiahla klapku, pootvorila dvierka, priložila. Zavrela dvierka, vybrala písací blok a pero a pokračovala v písaní nedokončenej poviedky z rána. „Tak tu sa rodili veľké veci. V kotolniach. Tí disidenti mali v tomto vlastne výhodu. Mohli rozmýšľať a kuť plány za horúca...“ uvažovala pomedzi to ako písala. Z písania ju vyrušil chlapský hlas: „Je tu dáky kotolník? Doniesli sme drevo. “ „Tak, a mám po kľude, poviedka musí počkať,“ povedala si Helena, odložila pero a papier, obliekla si zelený prešivák. Vyšla von, potiasla si ruky so šoférom a závozníkom, natiahla si pracovné rukavice a spolu so šoférom a závozníkom sa dali do vykladania vetriesky. „Dobrý flek, presne pri zdroji,“ dal sa do reči závozník ukazujúc hlavou na kotolňu. „Ja som robil na horskej chate. Najlepšie je tam robiť v zime. V lete je tam veľa ľudí. V zime tam nik nechodí. Raz neprišiel týždeň nikto. Prechádzal som sa so psom okolo chaty.“ „To si ale veľa nezarobil,“ pridal sa do reči šofér. „Keď nie sú ľudia, nie sú tržby.“ „To nevadí. Hlavne, že máš pokoj.“ „Tak veru, máte pravdu. Pokoj. To je to, čo tu mám,“ prisvedčila Helena. „Nevymenila by som za žiadne manažérske miesto,“ pomyslela si v duchu. „Čo by ste povedali na šálku horúceho čaju?“ spýtala sa obidvoch. „Teplý čaj? Prečo nie, bolo by to príjemné,“ povedal závozník a šofér nemo prikývol. Helena vošla do kotolne, postavila na čaj. Nachystala šálky, otvorila skrinku, že pohľadá dáky čaj. Do oka jej padla škatuľka antidepresív. Chytila ju do ruky. Otvorila. Nachvíľu ešte zaváhala. „Vlastne ich už nepotrebujem,“ povedala si v duchu. Skrčila škatuľku, otvorila dvierka na peci a hodila ju do ohňa.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?