Podobenstvo o koze a kope sena alebo Malá laznícka násobilka

Autor: Jana Slobodová | 14.2.2011 o 18:43 | (upravené 15.2.2011 o 8:42) Karma článku: 2,08 | Prečítané:  315x

„Asi sa neobesím,“ povedala si jedného dňa Koza, pozerajúc sa na zmenšujúcu sa kôpku sena pred sebou. Bol začiatok februára 2012 a toho roku predpovedali koniec sveta. Keďže Koza bola zvedavá, neodradila ju ani vidina toho, že kopa sa čoskoro minie a kým vyrastie prvá tráva, potrvá ešte mesiac, možno aj dva. Zrátala všetky slamky a číslo, ktoré jej vyšlo vydelila počtom dní, ktoré chýbali do konca marca. Toto číslo, predstavovalo počet slamôk na jeden deň – magická deviatka. Deviatku vydelila tromi a zistila, že keď sa trošku uskromní ráno môže zjesť tri slamky, na obed tri a aj na večeru jej zvýšia tri. Spokojná s výsledkom počtom, ľahla si spať. „Ak vynechám raňajky,“ uvažovala, keď sa zobudila, „tak mi ostane na obed a večeru viac.“ I napila sa vody z potoka, aby zaplnila svoje brucho. To isté sa opakovalo na obed aj večer.

I líhala si Koza denno denne temer štyridsař dní s bruchom plným vody, nedotknúc sa ani jednej slamky, spokojná so svojou šetrnosťou. Pri živote ju držala vidina, že jar čoskoro príde a fantazijné predstavy o tom, ako sa vďaka odriekaniu približuje osvieteniu. Veľakrát sa vo svojom vnútornom svete ocitla v tibetskom budhistickom kláštore v kruhu mníchov smerujúcich k osvieteniu tak, ako ona. Až jedného dňa sa Koza ocitla opäť meditujúca v kruhu mníchov, ktorí mali pred sebou jej kopu sena. Na čom by nebolo nič zvláštne, keby sa zrazu urodzení mnísi nezačali meniť na kozy, ktoré sa po chvíli pustili do kopy sena. Myslela si naša Koza, že je to súčasť akéhosi cvičenia a tak si ich nevšímala. Aké bolo jej prekvapenie, keď sa prebrala z meditácie a pred sebou mala ten istý obraz. Dvanásť kôz, ktoré akurát prežúvali posledné slamky z jej kopy. Prvá verzia končí nasledovne: A tak sa naša Koza neobesila, iba tesne pred koncom marca zomrela kvôli nedostatku potravy. Autorovi tejto poviedky nedala jeho zvedavosť, ako by to dopadlo s Kozou, keby jar prišla o čosi skôr a napísal druhú verziu. V nej sa Koza dočkala jari i novej paše a počkala si na údajný koniec sveta v decembri 2012. Predĺžila si život o deväť mesiacov a tak sa jej podarilo prežiť samú seba. Keď prišiel v decembri očakávaný koniec sveta, teploty náhle klesli na mínus deväťdesiat stupňov celzia. A keďže všetko živé, vrátane Kozy zmrzlo, vyšlo to vlastne zajedno. O tom ako sa Koza vyhrabala z bahna alebo ako sa koniec sveta nekonal Autorovi sa dve predchádzajúce pesimistické verzie až tak nepozdávali. Hoci boli veľmi realistické a odrážajúce skutočný život. Snažiac sa pomôcť Koze, a vlastne aj sebe, pokúsil sa autor napísať verziu tretiu – optimistickú so symbolickým podnadpisom Vzkriesenie Keď Koze zožrali ostatné kozy celú kopu sena a jar bola v nedohľadne, vybrala sa len tak naverímboha na túlačku po okolí, hľadať potravu. Blúdila hustým čiernym lesom, prešla niekoľko pasienkov, niekoľko riek a navečer sa vrátila uzimená a vyhladnutá do chlieva. Zaspala od únavy. Zobudila sa pred svitaním, ešte hladnejšia. A tak opäť vstala a vykročila z chlieva. Túlala sa len tak, bez cieľa. A večer sa, nasýtená korienkami, ktoré vyhrabala spod snehu, opäť uložila k spánku. No spať sa jej nedalo. Čosi ju pod hlavou tlačilo. Ako tak hľadla príčinu, objavila knihu od svojho bývalého manžela Capa SILA PZITÍVNEHO MYSLENIA s venovaním: „Mojej milovanej zo srda venuje Karol,“ ešte smrdela capinou. Zasmiala sa, už vtedy asi nemal srdce, pretože ho nedokázal ani napísať na papier. Srdce si jednoducho vymenil za srd. Škoda, že si to nevšimla skôr. Teraz jej to bilo do očí ako zeleno-krikľavá maľovka na stenách opusteného gazdovského domu. Ani netušil akú zbraň jej pred pár rokmi dal do ruky, keď jej túto knižku venoval k narodeninám. A možno hej. Možno ju poznal viac ako si myslela. Paradoxne pomoc, ktorú hľadala jej v tejto chvíli poskytol jej momentálny nepriateľ Cap, ktorý ju opustil spolu s gazdovcami. Tí ušli pred údajným koncom sveta, kdesi vysoko do hôr. Ju nezobrali, pretože mala len jedno vemeno. Pre ľudí bolo logické, že Koza s jedným vemenom dáva menej mlieka ako koza s dvomi. Darmo im vysvetľovala, že produkciou mlieka sa vyrovná dvojvemennej koze. „Keby ste aspoň raz skúsili podojiť do dvoch hrncov, aby ste mohli zistiť, že mám mlieka viac ako tá Dvojvemenná,“ tisla sa často na nich, v snahe dotlačiť ich k prázdnemu hrncu v kúte. Nepochopili. Hnevali sa na ňu, že je spupná pri dojení. „Čo sú to za ľudia, keď nerozumejú zvieratám?,“ dumala častokrát Koza, „taký ľudia by nemali chovať zvieratá. Tí predtým, to boli gazdovci! Nemusela som sa na nich ani len pozrieť. Stačilo, aby som na niečo len myslela a oni to do piatich minút urobili. Chliev nebol nikdy špinavý. Vodu na pitie mi vymieňali každú chvíľu, nedovoli aby do nej spadlo, čo len steblo slamy. A chodili so mnou na pašu. A keď mi gazdiná sypala otruby, veru ma aj pohladkala. A gazda? Ten sa chodil ku mne porozprávať. Často dumal nad východnou filozofiou a rozmýšľal, ako by to bolo, keby sa narodil niekde v Indii. Ale čo bolo bolo. Staré časy sa nevrátili. Keď sa predchádzajúci gazdovci pominuli, na gazdovstvo prišli títo noví a nastali horšie časy. Ako tak spomínala, pomaly obracala nájdenú knihu stránku za stránkou a skúšala si modlitby a afirmácie typu: „Milujem ťa, odpúšťam ti, prosím odpusť mi, ďakujem ti,“ alebo „som zdravá, mám dostatok sily, na prekonanie všetkých prekážok,“ alebo „nikdy nebolo tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie“ alebo „každý problém, je už dopredu vyriešený“. Koza čítala celú noc a deň, až kým knižku neprečítala celú. Večer zaspala unavená od čítania. Darmo, mala na krku už pár krížikov a oči jej tak celkom dobre neslúžili. Ďalšie ráno ju zobudilo slnko svojimi lúčmi. Akoby ju chcelo poštekliť a vravelo jej: „vstávaj, vstávaj, riešenie je nablízku.“ I vyskočila Koza z postele, vlastne z chlieva a vydala sa opäť na prechádzku po okolí. Tentokrát sa vydala iným smerom. Kráčala, kráčala až došla do opustenej dedinky. Nikde ani duše. Nazerala do okien, či sa v nich nesvieti, klopkala na dvierka no márne. Ani nevedela ako a zrazu stála pred sochou Ježiža Krista a prosila, aby jej pomohol nájsť zmysel života. Vedela, že má žiť hoci si zúfalo priala umrieť. Vedela, že TO musí nájsť. Prosila, aby jej pomohol nájsť silu žiť, hoci jej nič nedávalo zmysel. Prosila ho o pomoc, hoci ho racionálne odmietala. Neverila v neho v prvej línii, ale kdesi v podvedomí tušila, že musí byť niečo viac ako len Zem, ktorú spása. Niečo, čo ju sem pritiahlo. A vtedy sa to stalo. Nadýchla sa trikrát z plných pľúc, ako to kedysi odkukala od jedného učiteľa jógy, čo k nim zablúdil na gazdovstvo. Náhle zacítila akýsi záblesk. Nie na nebi! Ale vo svojej hlave. Aj keď možno pochybovať o tom, či to bola hlava. Skôr by sme to mohli nazvať vnútorným hlasom, respektíve intuíciou. Podstatné je, že v hlave jej skrsla spásonosná myšlienka, ktorá osvietila celý jej vnútorný svet, ktorý doteraz pôsobil skôr ako čierna diera. Zrazu na miestach, kde boli predtým tŕne, začali rozkvitať kvety a celý svet zalialo akési svetlo. Mala pocit, že sa v ňom môže vznášať. Akoby sa bahno, v ktorom sa doteraz váľala a ktoré ju nechcelo pustiť nech robila čo robila, začalo postupne premieňať na vodu. Najprv sa Koza ocitla v mláke medzi žubrienkami. Len-len že ich nepristúpila. A nakoniec plávala v jazierku s čírou vodou. Keď sa pozrela na dno, jagali sa tam samé drahokamy. Zrazu vedela, že všetky tie drahokamy tam boli stále, len ich kvôli niekoľkoročným nánosom nevidela. A tak sa potápala a vyťahovala drahokamy jeden za druhým. A vzápätí ich hádzala opäť na dno. Predsa len, tam boli drahokamy navždy v bezpečí pred závistlivcami, ktorí boli tak sužovaní svojimi trápeniami, že nedopriali druhým kúsok šťastia. Naša Koza sa rozhodla zobrať si iba jeden drahokam a s ním sa vydať do sveta. Urobila krátko, rozhodne a bez zbytočnej nostalgie a pátosu, bodku za minulým životom na laze. Objednala si cez internet lístok na vlak. A vybrala sa do sveta, o ktorom predtým len počula od pocestných, ktorí sa po ceste zastavovali u gazdovcov na kus reči či syra. V osudný deň sadla do vlaku a nechala sa unášať prúdom života. Cestovala deň, dva, tri... Prešli niekoľko stoviek tunelov a železničných uzlov, niekoľko stoviek miest a dedín a Koza sa stále viezla. Až kým opäť v jednom meste nezačula svoj vnútorný Hlas. Ten jej povedal, najprv jemne, tichučko: „Je čas.“ No Koza pochutnávajúca si na viedenskej káve a opájajúca sa skvelým výhľadom na Alpy, ho neregistrovala. „Je čas! Čas! Čas!“ ozval sa Hlas už naliehavejšie. Koza sa strhla a nechápajúco sa pozerala okolo seba. „Kto to tu hovorí? Veď tu nikoho niet,“ čudovala sa v duchu. „Je čas!!!“ počula znovu. „Čas? Aký čas? Jáj, čas chcete vedieť!“ capla si kopýtkom po hlave, „je presne 00:01 stredoeurópskeho času, stačí vám to?“ „Tak už konečne vystúp z vlaku! Je čas vystúpiť, ty Koza! Toto je miesto, v ktorom ťa čaká veľa dobrých vecí. Nájdeš tu príležitosti a ľudí, ktorí ti pomôžu realizovať tvoje sny. Len nesmieš zaspať na vavrínoch. Budeš na sebe makať. Na svojom duševnom vývoji a na tom, aby si naplnila svoje poslanie. Jasné?!“ „V poriadku, už idem. Nebuď taký neúprosný. Makať, makať! Tebe sa to povie. A čo si myslíš, že som doteraz robila!“ „Váľala si sa v blate, sebaľútosti a hrabala si sa zbytočne v minulosti!“ povedal Hlas prísne a bez ľútosti, „načo? No povedz na čo?!“ „Čo ja viem?“ zamyslela sa Koza. „Asi len tak, zo zvyku. Veď to poznáš. Nie?“ „Tak je čas opustiť staré zvyky, urobiť za všetkým hrubú čiaru a pohnúť sa ďalej.“ A tak Koza vystúpila z vlaku a vykročila do nového života, v ktorom si krok po kroku plnila svoje sny a napĺňala svoje poslanie. No nič jej nespadlo z neba. Musela na sebe naozaj tvrdo makať. A keď sa stalo, že začala trošku zaháľať a ľutovať sa, ozval sa jej vnútorný Hlas, ktorý jej vždy pripomenul, prečo sem prišla. Tak ostala Koza celá, aj ostatné kozy sýte.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?