Ako išla Jana na vandrovku a vyslúžila si Berouňáčka

Autor: Jana Slobodová | 2.3.2011 o 9:42 | Karma článku: 3,86 | Prečítané:  340x

/z cyklu poviedok V KOŽI ŽENY/ Sedím vo vlaku smerom z Prahy na Mýto. V dedinke Zdice musím prestúpiť. Akurát mi ušiel vlak na Mýto. Ďalší ide až za hodinu. Prechádzam sa po peróne. Rekonštruujú stanicu. Je tam kopec robotníkov. Medzi nimi jeden počerný fešák. Vyzerá ako Antonio Banderas. Cítim chlapské pohľady poškuľujúce na moje odhalené, slnkom opálené lýtka. Robím sa, že nevnímam. Cítim sa tak istejšie. Moje blúdiace kroky narazili na staršieho pána. Mohol by mi byť starým otcom. "Můžu vás pozvat na pivo?,“ pýta sa. „Nie, ďakujem.“ Keď ostanem sama, dvíham hlavu hore a čítam výstižný nápis HOSTINEC U STANICE. „...na pivo?,“ rezonujú mi v uchu pred chvíľou dopovedané slová. „A prečo nie!? Po tej ceste z Bratislavy celkom osvieži. Dobrý nápad.“ Vchádzam dnu, pri výčape si kupujem malé pivo. Zase cítim pohľady. Som tam jediná žena. Hľadám voľný stôl, keď tu ku mne prehovorí známy hlas. „Pojďte si ke mně přisednout,“ vraví pán, čo ma pred chvíľou pozýval.

„A prečo nie?“ poviem si v duchu a prisadnem si. Hádžeme debatu o tom, kto sme, z kadiaľ sme. Pán je vďačný, ža sa má s kým porozprávať. Vedľa v kúte pauzujú robotníci od trate. Cítim závistlivé pohľady od susedných stolov. Cítim jeho pohladkanie po duši, že som si prisadla, vďaku za rozhovor, možno aj mužskú ješitnosť. „Kúpim vám víno,“ navrhuje. „Nie, ďakujem, stačí jedno pivo,“ vykrúcam sa držiac v rukách trojdecový krígeľ. „Pivo, víno, slnko, opica...,“ letí mi hlavou, „ozaj nie, chcem dôjsť na Mýto triezva. Slniečko pečie a ja už nevládzem to, čo kedysi. A popravde, nemám rada zahmlený stav mysle. „Koupím vám brambůrky, jo?“ „Nie, ozaj ďakujem,“ pokračujem ďalej v rozhovore o ničotnosti bytia. Pomaly dopíjam svoje pivo. „Já vám koupím ještě jedno pivo.“ Silou mocou ma chce obdarovať. „Keď ináč nedáte, ale len malé.“ „A brambůrky. Máte ráda cibulové nebo paprikové?“ „Stačí len to pivo.“ Ide k výčapu. Naspäť nesie pivo a brambůrky. „Měli jenom obyčejné.“ „Vďaka, tie sú najlepšie. Ale ozaj nemuseli byť. Ste zlatý.“ Otváram ich, ponúkam ho. Nehce. Vraj sú len pre mňa. Pokračujeme v rozhovore. Spytuje sa, čo mám v pláne. Vymieňame si telefónne čísla, že by mi ukázal Prahu. Viem, že sa nestretneme, ale neva. Popod stôl mi čosi posúva: „Na, vem si.“ Cytám do rúk štangľu salámy s nápisom Berouňáček. Niekto iný by sa zháčil. Zdalo by sa mu čudné prijať čokoľvek od neznámeho. No ja som vo fáze života, kedy sa mám učiť prijímať. „Ďakujem.“ „A chléb máš? Dám ti chléb.“ „Né, děkuji, mám půlku chleba,“ prejdem na češtinu. Chcem ho obdarovať aj ja. Aj keď viem, že to nečaká. Ale čo mu dám? Vyťahujem talizman pre šťastie – zelený vylisovaný štvorlístok. Posledného polroka nachádzam každý mesiac jeden až tri mesačne. A keď mám pocit, že niekoho poteší, dám mu ho. „To je pre vás, pre šťastie.“ Neveriacky berie štvorlístok do rúk a pozerá naň. „Skutečnej čtyřlístek?“ svieteia mu oči ako malému chlapcovi. „Už musím ísť na vlak,“ vstávam od stoličky, odprevádza ma, kývam mu. Nasadám do vlaku, vystupujem na Mýte. Čaká ma Marta. Doma má sestru a švagra. V kuchyni vyťahujem z ruksaku zopár potravín a Berouňáčka. Rozprávam príbeh ako som k nemu prišla – s mojim neodmysliteľným smiechom pomedzi slová. Ráno, keď raňajkujeme, vravím, že mám chuť na toho Berouňáčka. Martin švagor sa pýta: „Tys ho vážně dostala? Já myslel, že si děláš legraci.“ „Né, nedělám, jen život píše občas sám příběhy.“
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?