Ako sa dal bezdomovec Jožo Voľný na podnikanie

Autor: Jana Slobodová | 18.3.2011 o 11:07 | Karma článku: 3,30 | Prečítané:  546x

Jedného dňa prišla bezdomovcovi Jožovi Voľnému pozvánka z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny na školenie. V pozvánke bolo: „Dňa toho a toho sa začína príprava samostatne zárobkovej činnosti podľa paragrafu 49 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti. Dostavte sa na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny na číslo dverí 204 o 8:00 hod. Ako vypátrali jeho adresu Piata lipa zľava pod Urpínom, bolo Jožovi záhadou takou istou ako to, prečo ho pozvali na toto pre neho bezvýznamné školenie. Veď on nechce podnikať. Je spokojný so svojím životom. Lipa mu poskytne prístrešok a ľudia mu občas šuchnú do vrecka dáke to éčko. Vraj na jedlo, hoci dobre vedia, že aj tak si za to kúpi chľast. Aj by si kúpil jedlo, ale čučo predsa len hreje o čosi dlhšie ako suchý rožok či polievka. A vtedy aspoň zabudne, že je to veru už pekných pár rôčkov, čo sa neumýval. Ak neráta máčanie si nôh na brehu Hrona. Ej, veru, spokojný bol so svojím životom, až na povestnú krutú zimu 2004, keď mu odmrzli palce na nohách. Ale aj na to si zvykol. Veď takí horolezci sa kvôli tomu štverajú na osemtisícovky, kým on si takúto výslužku pokojne vysedel a vystál v parku na lavičke a na autobusovej stanici. Vlas

Ale to školenie mu robilo starosti. Cítil v tom dáky háčik. Určite ho budú chcieť resocializovať. Ani by naň nešiel, keby sa nebál, že ho pripravia o jeho domov – Piatu lipu zľava pod Urpínom. A tak sa dňa toho a toho dostavil na číslo dverí 204. Bola to veľká zasadačka a v nej asi štyridsať nezamestnaných, ktorých tiež zrejme chceli resocializovať. Srdce mu poskočilo, keď videl pokope toľkých nezamestnaných. Keď si sadol na miesto v kúte, netušil prečo si od neho odsadli. Nevadí, aj tak mu tu bolo tesno, aspoň má priestor na ktorý je zvyknutý. Svoj strach z toho, čo sa bude diať, po chvíli prekonal a začal si užívať teplo ústredného kúrenia. Ej, veru, ťažko sa mu bude vracať pod jeho lipu, keď je vonku mínus pätnásť. Bude musieť kúpiť dvojnásobnú dávku čuča. Ale v pozvánke písali aj čosi o nároku na diéty, tak si nerobil ťažkú hlavu. „A možno vydá aj na vodku,“ pomyslel si. Školenie prebiehalo ako v lete na saniach. Privítala ich pani, ktorá mala na starosti menný zoznam. Po pätnástich minútach ospravedlnila pani školiteľku, vraj bude meškať pol hodinku. Keď sa po štyridsiatich piatich minútach dovalila školiteľka, povedala im že dnes len zastupuje, tak nech jej prepáčia niektoré medzery v znalosti zákona č. 5/2004 .Z.z o službách zamestnanosti. Povedala im, že ich oboznámi s finančnou analýzou a schémou pomoci DE MINIMIS na podporu zamestnanosti. Potom vymenovala troch kolegov, ktorí budú pokračovať po nej v školení a povedala, kto o čom im bude prednášať. Takto zabila efektívne ďalšiu polhodinku a vyhlásila prestávku. Po hodine a pätnástich minútach sa milí nezamestnaní dozvedeli len mená školiacich osôb. Teda nič. „Fajn, je čas na občerstvenie,“ pomyslel si bezdomovec Jožo Voľný v radostnom očakávaní. Keď ani po desiatich minútach nedoniesli kávu a chlebíčky, na ktoré sa tak tešil, išiel sa sťažovať. Pracovníčka úradu práce s odporom poodstúpila dva kroky a otočila hlavu mierne nabok. „Tak catteringových služieb sa vám zachcelo. My vám tu núkame 2416,- EUR a možnosť opäť sa zaradiť medzi pracujúcich a vy tu budete malicherne modlikať o chlebíčky. A nebodaj by ste chceli ešte bazén s vírivkou!“ dokončila vetu uvedomujúc si, že to prepískla. „No, stačila by aj teplá sprcha. Neumýval som sa asi päť rokov. Skúste.“ I natrčil jej k nosu špinavý rukáv. Opäť poodstúpila s odporom, tento krát už tri kroky. Takmer skončila vo veľkom kaktuse, ktorý bol tesne za ňou. Našťastie pre ňu, akurát končila prestávka. V ďalšom bloku školenia sa dozvedeli zopár informácií, ktoré vraj mali brať za smerodajné. Ale keď po zastupujúcej školiteľke prišla pani Plachá a podala im úplne opačné informácie ako jej kolegyňa, naši nezamestnaní boli zmätení. A v papieroch, ktoré dostali, bol zase úplne iný údaj. No kto sa má v tom vyznať!? Keď sa naši milí nezamestnaní chceli dozvedieť pravdu, na svoje otázky zakaždým dostali rovnakú odpoveď: „Musíte sa spýtať komisie.“ „Predpokladám, že komisia budú ľudia, čo nás tu školia,“ poznamenal duchaplne jeden z prísediacich. V priebehu tohto školenia si náš bezdomovec Jožo Voľný spomenul na to, ako mu raz ktosi spomenul, že ľudia dlhšie nezamestnaní strácajú pracovné návyky. No ako tak pozoroval zamestnancov tohto aparátu, zistil, že najistejšie ako ich stratiť je zamestnať sa priamo tu. Druhý deň im pani Plachá dávala rady ako úspešne obhájiť podnikateľský zámer pred komisiou. Spomenula, že treba dbať na úpravu zovňajšku. Ako vraví porekadlo: „Vtáka poznáš po perí a človeka tiež.“ Jožo, dôkladne vyškolený, rozbehol sa do ulíc a investoval značnú časť príspevku do svojho zovňajšku, keď už kladú na to taký dôraz. I kúpil si nový oblek. Temer podobný tomu, aký mal kedysi na svadbe a pracovné topánky z REMPA, aby sa lepšie zaradil medzi pracujúcich. Potom išiel do kúpeľov zmyť zo seba niekoľkoročnú špinu, objednal sa na manikúru, kozmetiku a k holičovi. A bol z neho človek! Aspoň navonok. „Čo všetko musí človek pre štát vytrpieť,“ myslel si pri týchto bolestných procedúrach. No najväčšie starosti mu robila verbálna prezentácia podnikateľského zámeru pred komisiou. Akože sa on môže s jeho chrapľavým prepitým hlasom prezentovať na verejnosti? Trápil sa. „Vieš čo? Keď si môžu baby dať operovať prsia, prečo by si si ty nedal opraviť hlasivky? Choď proste na plastiku,“ poradil mu kumpán Fero z Mokrej štvrte, ktorého chcel prizvať do kšeftu ako tichého spoločníka. Jeho nočnou morou sa na pár týždňov stala aj otázka ako vypracovať podnikateľský plán. Po dlhej pätnásťročnej dobe na ulici sa stal Jožo polonegramotným - zabudol písať. Po pár dňoch zvažovania použil časť peňazí z príspevku a dal si vypracovať podnikateľský plán odborníkom. I konečne nastal deň D. Náš bezdomovec Jožo, ešte stále Voľný, hrdo odprezentoval svoj zámer - otvoriť si čajovňu pre bezdomovcov. Komisia mala námietky a pochybnosti, ale keď oponoval, či im má radšej ponúkať alkohol, stíchli. Až na predsedníčku komisie, ktorej sa nepozdávalo, že ako finančný zámer uviedol pomalé tunelovanie podniku s cieľom doviesť podnik k strate. Čo bolo podľa Joža celkom logické. Opäť mu vysvetlili, že zámerom podnikateľskej činnosti je vytvoriť zisk a čísla vo finančnej analýze bájočko poopravili tak, ako sa to bežne robí v ostatných podnikoch, keď sa žiada úver od finančnej inštitúcie. Keď Jožo spomenul formu podnikania v.o.s.r., komisia konštatovala: „Chápeme, že ste stará škola a že ste sa po zamatovej revolúcii ocitli na ulici, ale dnes tu už zúri kapitalizmus a Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu ne-os-la-vu-je-me. Dokonca je to aj trestné, spomínať staré omyly.“ Jožo im vysvetlil, že on veru vie, kde je sever a forma podnikania v.o.s.r. znamená jednoducho veľmi osobitý sadomasochistický rozmach. Dobu začatia živnosti si naplánoval až o dva roky, koncom roku 2012, čo zdôvodnil tým, že chce počkať na potvrdenie prognózy Mayského kalendára o očakávanom konci sveta, aby zbytočne nežmýkal už aj tak dosť biedny štátny rozpočet a veľkorysú Európsku úniu. Vďaka jeho ohľaduplnosti voči nástrojom štátnej politiky prozamestnanosti uverili v jeho nezištnosť, ľudskosť a poctivosť. A keďže bol bezúhonný, až na drobné zločiny násilníctva, čo sa nebilo so zamýšľanou podnikateľkou činnosťou, plán mu napokon po spomínaných drobných úpravách schválili a tak isto aj bohatý príspevok na podnikanie. Po dvoch rokoch konečne uplynula doba potrebná na začatie živnosti a zmluva o poskytnutí príspevku nadobudla právoplatnosť. Jožovi poslali zvyšok príspevku, za ktorý podľa podnikateľského plánu hodlal nakúpiť čaje, šálky, čajníky, vodné fajky, tabak a kopec iných zbytočností na rozbehnutie čajovne. Ale Jožo bol medzičasom zbavený svojprávnosti, pretože všetkým dookola tvrdil, že bude podnikať. Pri obdržaní príspevku dal sám sebe výpoveď a poveril vedením podniku svojho tichého spoločníka Fera z Mokrej štvrte. Ten miesto čajov nakúpil zásoby alkoholu minimálne na tri roky. Za jeden a pol roka sa upil k smrti. Keďže zostalo ešte dosť zásob a dobrá zvesť sa rýchlo šíri aj ústnym podaním, zbehli sa bezdomovci z celej Bystrice a žili-pili až kým všetky zásoby nevypili. Keď chceli pracovníci úradu od Joža vrátiť príspevok, museli po ňom chvíľu pátrať. Jeho stará adresa Piata lipa zľava pod Urpínom už nebola platná. Nakoniec ho predsa len našli v ústave pre choromyseľných. Keď sa spýtali riaditeľa ústavu, ako vidí perspektívu vymožiteľnosti peňazí, odpovedal: „Naši pacienti nadobúdajú spôsobilosť na právne úkony až opätovným nadobudnutím fyzického tela.“ Jožo mal v tom čase slabých tridsaťpäť kilogramov živej váhy a vegetoval len vďaka infúziám. Dalo sa teda konštatovať, že momentálne temer žiadne fyzické telo nemá (o tom emocionálnom a astrálnom radšej pomlčíme. Bolo by to na celú psychologickú štúdiu a to nie je zmyslom tejto poviedky), a tak ostal príspevok visieť vo vzduchoprázdne. Na záver už len budem konštatovať, že nástroj prozamestnaneckej politiky v tomto prípade zlyhal na plnej čiare aj napriek tomu, že sa náš bezdomovec Jožo Voľný snažil z celých síl.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?