reklama

Zlaté ruce alebo Ako ma navštívil bezdomovec Jožo Voľný

Bezdomovec Jožo Voľný z jednej mojej poviedky, prišiel jedného dňa za mnou a povedal: „Mala by si ju prepísať.“ „Čo?“ „Tú poviedku.“ „Ktorú poviedku? Už si nepamätám.“ „Tú o mne, ako som podnikal. Má zlý koniec. Vôbec sa mi nepáči. Chcel by som normálne žiť a pracovať.“ „A čo by si preboha robil? Veď za tie roky si si zabudol aj zuby čistiť.“ „Náhodou používam dentálnu niť,“ začal sa brániť, „aj keď zatiaľ len z druhej ruky,“ dodal trošku sklesnuto. „Ale ak by si ju prepísala, mohlo by sa to zmeniť,“ pokračoval so zábleskom v očiach pripomínajúcich vlka. Zamyslela som sa, „máš pravdu. Keď si zoberiem, že to čo píšem sa mi veľakrát udeje, tak v rámci arteterapie by som si na papier nemala len vylievať svoju dušu, ale aj hľadať optimálne riešenia. Priznávam, že je vo mne ešte dosť negativizmu. Ak nechcem vyjsť na psí tridsiatok, čosi s tým musím urobiť. Ale musíš mi pomôcť. Ty musíš najlepšie vedieť, čo by ťa napĺňalo. Ináč by som ti zobrala slobodnú vôľu.“ „O to si sa už pokúsila. Našťastie neúspešne,“ narážal na tú predchádzajúcu poviedku. „Dobre, dobre. Môžeš mi, prosím ťa, odpustiť a povedať, ako by sme to najlepšie vymysleli?“ „Napríklad ten nápad s tou čajovňou sa

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

„Tak na čokoládu by som chodila aj ja. Mohla by som v tvojej čajovni písať poviedky. A aspoň by si dačo zarobil. Predpokladám, že väčšina tvojich kumpánov bude nesolventných. Ale čo urobíme s tým finančným zámerom? Určite chápeš, že ak chceš zmeniť svoj život, nemôžeš vytunelovať podnik.“ „Čo by som nemohol, aj Majský tak urobil. Alebo ten, čo vytuneloval HORIZONT SLOVAKIA, ako sa volal? Nevieš mi pomôcť?“„To nie je podstatné. Hádam takí bezcharakterní ľudia nie sú tvojim vzorom? Máš vôbec nejaké vzory?“„Chlap, hrdina, dub, stroj,“ vyšlo z neho ako verklíka. „To sú gramatické vzory, mužského rodu. Pravdepodobne si mal dobrú slovenčinárku, keď ti to tak vštepila do hlavy. Možno by si mohol hľadať nejaké mužské vzory v rodine.“„To ťažko, mal som štyri staršie sestry. Otec zomrel, dva týždne predtým ako som sa narodil a ujco, mamin brat, čo pomáhal mame so statkom, bol alkoholik. Teda z neho nebol žiadny osoh. Bol akurát tak na oštaru. Nakoniec si všetko oddrela mama a my.“„Tak nebol v dedine, ktosi, kto by mohol byť tvojím vzorom?“Na chvíľu sa opäť zamyslel, akoby chcel vydolovať z pamäti čosi, čo tam už nie je. „Môj dedo. Bol kováč. Chodili k nemu ľudia z celého chotára. Tých koní čo mu prešlo pod ruky...,“ opäť sa zasníval. „Občas som si na nich mohol zajazdiť. Ale nebolo to často. Dedo býval v susednom chotári, a ja som k nemu chodil akurát, keď nebolo na statku veľa práce.“„To je zaujímavé, vravíš tu o tom, že ste mali statok a dedo kováčsku dielňu. Ako si sa mohol stať bezdomovcom? Niečo si musel zdediť? To vieš, keď rozdelíš majetok medzi piatich, veľa ti neostane. Taký malý kúsok poľa, na ktorom nedopestuješ dostatok pre seba. Tak som ho sestrám prenechal a dal som sa na túlačky, že poznám kus sveta. Vtedy mi všetky štyri tvrdili, že môžem kedykoľvek prísť. A keď som sa po desiatich rokoch vrátil, všetky sestry už pozemky predali a presťahovali sa kamsi do paneláku. Tvrdili mi, že sa tam popracú ledva oni so svojimi mužmi a ratolesťami. Jedine tá najmladšia, moja dvojička, ma chcela prichýliť. Ale ostal jej na krku ešte aj ujec, ktorý sa ešte stále kamarátil s pohárikom. A na alkohol som ja alergický. Takže to by nešlo.“„Ako to, že si nezačal na ulici piť aj ty? Veď všetci bezdomovci pijú.“„Vieš, alergia je alergia. A ja som chcel predsa žiť a nie sa udusiť v nejakom alergickom záchvate, tak mi nič iné neostávalo, ako mu nepodľahnúť. Najhoršie je, že som kvôli tomu nezapadol medzi ostatných bezďákov.“„Vieš čo? To ťa podľa mňa zachránilo.“„Čo?“„No že si si nezlikvidoval všetky mozgové bunky a máš ešte vôľu čosi so svojím životom urobiť.“„Na tom bude čosi pravdy,“ povedal zamyslene. „Počúvaj, nemohli by sme už začať s tým prepisovaním. Kecáme, kecáme a môj čas sa kráti.“„Aký čas?“„Ten, čo som dostal na pobyt na tejto Zemi. Tak by som ho rád efektívne využil.“„Pozrime sa na neho, nakoniec sa z teba vykľuje erudovaný ekonóm.“„To sú tiež pozostatky školy. “„Ty si chodil na ekonomickú?“ „Hej, ale som ju nedokončil, pretože sme sa tam učili kopec vecí, ktoré podľa mňa v živote nevyužiješ. Ale ako vidíš, nepomohlo mi to zlepšiť môj vzťah k peniazom,“ dodal smutne. Pohľad mi padol na palce, ktoré sa na mňa pozerali z deravých topánok. „Neboj, čosi s tým urobíme. Každý problém je predsa dopredu vyriešený,“ potľapkala som ho po pleci a v tom ma napadlo, že som mu neponúkla ani čaj. „Prepáč, som niekedy taká necitlivá a ponorená do svojich problémov, že som zabudla čo sa patrí,“ posunula som k nemu stoličku, nech si sadne a opýtala som sa ho, „dal by si si šálku horúceho čaju?“„Veľmi rád? Čo máš v ponuke.“„No, akurát mám uvarenú vitálnu ženu, ale ak by si chcel čosi iné môžem ti urobiť Yogi, matté alebo mám celkom širokú paletu bielych čajov.“„Netráp sa, vitálna žena bude stačiť. Ale ty nevyzeráš veľmi vitálne.“„Vieš, tiež rozbieham projekt s masérskym salónom a je okolo toho kopec práce. S vymýšľaním letáčikov, zháňaním klientov, robením promoakcií, cenovou kalkuláciou... Veď vieš. Musela som si čosi vymyslieť, keďže písanie ma zatiaľ neživí.“„A čo tie masáže? To znie zaujímavo.“„Tiež ma ešte neživia. Ale sú to len dva mesiace. Som v novom meste, ľudia o mne ešte nevedia. Musím sa dostať do ich povedomia.“„Možno by som ti mohol pomôcť.“ Nechápavo som na neho pozrela. „S letáčikmi. Mohol by som ich roznášať.“„To by bolo skvelé,“ vykríkla som nadšene. „Ale ja ti nemám ako zaplatiť. Jedine, že by som ti dala masáž.“„Tú som nemal ani nepamätám.“ „Ale predtým by si sa mal okúpať, vodu si už asi tiež dávno nevidel. Vieš čo? Urobíme to hneď. Vykúpeš sa, namasírujem ťa a môžeš ísť roznášať letáčiky. Poď za mnou, ukážem ti kúpeľňu a dám čistú osušku,“ vstala som zo stoličky a rázne som vykročila smerom do kúpeľne.„A čo ten čaj, ešte som ho nedopil!“ „Zober ho so sebou, môžeš si ho vypiť vo vani. A ja zatiaľ môžem prepísať tú poviedku. Čím by som mala začať?“„Ako prvé by si mohla zmeniť moje trvalé bydlisko, tú piatu lipu zľava.“„Ale kde ti ho napíšu, keď tam naozaj bývaš?“„Bol som sa pýtať na mestskom úrade. Vraj ma môžu napísať na mesto.“„Čo ešte?“„Vynechal by som aj ten blázinec. Nemyslím, že to bol dobrý nápad ma tam posadiť.“„Sám si si na vine. Nemal si dopredu rozprávať o svojich plánoch. Vieš, že ľudia závidia a nechcú vidieť bezďáka, ktorý je úspešnejší ako oni sami. Tak sa ťa radšej zbavia. Spôsob sa vždy nájde. Buď ťa posadia do blázinca alebo ti zakážu písať. Skutky, skutky hýbu svetom, milý môj. Nie slová.“„A prečo si teda spisovateľkou?“„Lebo rada píšem. Pomáha to liečiť moju dušu.“ Chcela som ešte čosi povedať o mojich vzoroch, no už ma nepočúval. Videla som už len ako sa zavreli dvere na kúpeľni. O chvíľu som počula vodu ako vyteká z vodovodného kohútika a spev bezdomovca. „Osušky sú vo vrchnej skrinke a holenie je v poličke pod zrkadlom,“ zakričala som ešte na neho a prešla som do kuchyne, „pozostatok po manželovi,“ dodala som si v duchu pre seba. Postavila som vodu na čaj, aby som si mohla vypiť ďalšiu dávku vitálnej ženy a prepísať poviedku k obojstrannej spokojnosti. Keď vyšiel po dvoch hodinách z vane vyzeral celkom ako iný človek. „Pozri sa na to,“ podala som mu papier so škrabopisom, „je tam všetko tak ako si chcel. Ešte treba skontrolovať finančnú analýzu. Vyrátala som, že by si mohol mať obrat okolo 1327,- Eur, čo je asi štyridsaťtisíc na bývalé slovenské koruny. Bude ti to stačiť?“„Stačiť, čo blázniš, čo budem robiť s toľkými peniazmi?! V živote som za mesiac toľko nezarobil!“ neveriacky pozeral na moje zápisky.„Tak si to začni predstavovať. Myslím, že pri masáži na to bude celkom vhodný priestor,“ dodala som ukladajúc ho na masážny stôl. Do piatich minút ako som na neho priložila ruky zaspal. Spal skoro celý týždeň. Myslím že by vydržal aj dlhšie, kebyže ho nemusím zobudiť.„Vstávaj, musím ísť na služobnú cestu,“ trasiem ním zľahka.„Veď by som ti mohol strážiť dom,“ vyšlo z neho pretierajúc si oči.„Ešte že to, človek podá ruku a ty zoberieš celý prst. Každý máme svoju cestu. Ty teraz pôjdeš zaniesť ten projekt na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Mali by ti ho schváliť a dostaneš peniaze na otvorenie čajovne. Len ťa varujem, že ak nakúpiš alkohol, druhú šancu ti už nedám.“Ešte som ho zaviezla na autobusové nádražie a kúpila mu lístok na cestu. Odvtedy som ho už nevidela, len mi domov chodí každý mesiac čajové balenie vitálnej ženy. Ako som začala cvičiť jogu, prestala som ho piť. A tak ním ponúkam vyčerpané kamošky a klientky, ktoré sa mi zverujú do rúk v mojom , teraz už prosperujúcom, masážnom salóne ZLATÉ RUKY. Občas príde aj dáky chlap, tak mu tvrdím, že čaj má názov iron man. Zatiaľ sa mi sťažovali len na nedostatok vitamínu B. Tak im odporúčam pivovarské kvasnice.

Jana Slobodová

Jana Slobodová

Bloger 
  • Počet článkov:  202
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Snažím sa ŽIŤ najlepšie ako sa len dá - žiť a živiť sa tým, čo ma baví, napĺňa... zacina sa to darit... spievam a hram na ulici a "predavam" RADOST, divam sa ludom do oci... Zoznam autorových rubrík:  ZAJEZKAPoéziaO veciach mimo násRozprávkySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu