Anketárka

Autor: Jana Slobodová | 20.11.2011 o 21:10 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  146x

Raz sa mi vo sne zjavil Boh. Chytil ma za golier, aby ma vytiahol z môjho pokojného života v kláštore a povedal: „A teraz to, čo si sa naučila v ústraní meditačného života, ideš aplikovať v bežnom živote.“ „Aplikovať?!“ opýtala som sa pohoršene, „A to má byť skúška z matiky? Vari nevieš, že som vyletela zo školy práve kvôli nej?!“ kričím na Boha, no on si ďalej melie svoje. „Idem ťa trénovať v teréne medzi ľuďmi, v hluku miest, cestnej premávky, krčiem a putík, cigaretového dymu a výherných automatov,“ zachechtal sa a zrazu ho nebolo. Keď som sa zobudila v hlave mi stále znel jeho smiech. O pár dní na to, prišiel za mnou v podobe uhladeného chlapíka prezlečeného za marketingového agenta v béžovom ľanovom obleku. Keď som mu otvorila dvere, pred očami mi zamával Dohodou o vykonaní práce a povedal: „Mám pre teba úlohu. Budeš chodiť po putikách a vypĺňať tieto dotazníky o spotrebe alkoholu, cigariet, nealko-nápojov. O nič nejde. Len potrebujeme zistiť, koľko peňazí ľudia spláchnu dole gágorom a koľko vyhodia do vzduchu za cigarety.“ Vybavil ma manuálom pre anketárov, zoznamom krčiem a reštaurácií, anketovými hárkami a odišiel. Kým som stihla povedať nie, už bol preč.

Tak som sa na druhý deň vychystala a blúdila som po meste uvedenom na dotazníku. Vonku už bol november, trošku mrzlo, no cez deň našťastie svietilo slniečko. Vyzbrojená termoskou s čajom a dávkou trpezlivosti som pochodila asi štyri putiky. Z prvej ma vyhodil majiteľ v koženej bunde, s vyholenou lebkou a slnečnými okuliarmi na nose so slovami, že žiadne také informácie nepodáva. V druhej krčme predavačka povedala, že bez šéfa mi informácie nemôže poskytnúť, ale že mám prísť zajtra ráno, keď tu bude aj on. Dokonca mi s ním dohodla schôdzku. Do tretice som narazila na jednu milú pani v útulnej a dokonca aj čistej krčmičke. Ľutovala ma, že sa musím veľa nachodiť. A dokonca mi uvarila aj čaj. V ďalšej reštaurácii som narazila na príjemného pána, ktorý mi ochotne odpovedal na všetky otázky. Po dvoch hodinách, návštevách dvoch krčiem, jednej reštaurácie a jedného bistra som si vyzimená, nasmradená cigaretovým dymom a alkoholickými výparmi sadla na lavičku, naliala do termosky čaj a nastavila tvár slniečku. Skóre bolo 3:1, t.j. traja milí ľudia, ochotní poskytnúť informácie a jeden negatívny. Aj napriek prevahe pozitívnych zážitkov som zistila, že jeden negatívny dokáže prevážiť všetko to pozitívne. Spadla som do takej negativity, akoby sa rúcal celý svet. Videla som zhora svoje sklony k negativizmu, no aj napriek tomu som sa nedokázala tešiť z úspechu. Videla som len to zlé. A vtedy mi to došlo. On ma poslal trénovať sa medzi ľudí. Áno, je to jednoduché byť milý a vysmiaty, keď zdieľate svoju radosť len s hŕstkou ľudí, ktorí majú podobné priority ako vy. Aj keď som bola rada, že som pochopila, o čo v TEJTO HRE IDE, sedela som na lavičke a chcelo sa mi strašne plakať. V tom som zazrela dve mamičky s kočíkmi. Nabehlo mi ako som pred šiestimi rokmi stála a plakala pred výkladmi s detským oblečením a nevedela som zastaviť prúd sĺz. Chodila som vtedy po meste a plakala som kdekoľvek to na mňa prišlo. Bolo mi jedno, že naokolo sú ľudia. A v podstate sa nikto nado mnou ani nepozastavoval. Potom som si myšlienku na deti z mojej krvi zakázala a nahovárala si, že mám ísť do budhistického kláštora. A tam meditovať do smrti. No teraz sa čosi zmenilo. Staré pocity vyplávali na povrch znova a biologický budíček začal zvoniť tak intenzívne, až som si myslela, že mi vyskočí maternica. Zrazu som dostala šialený nápad. Začala som mamičkám nazerať do kočíkov a spytovať sa ich na vek ratolestí, počet detí, prekonané choroby, spotrebu plienok a počet prebdených nocí. Neviem, či som si myslela, že nájdem svoje dieťa? Veď by už aj tak malo šesť rokov a kočík by bol na ne malý. Skôr by sa tmolilo kdesi na pieskovisku. S jednou mamičkou som sa aj zoznámila, pozvala ma na kávu a ponúkla čokoládou tortou. No nie všetky mamičky boli také milé. Jedna sa na mňa osopila so slovami: „Prečo si neurobíte svoje?! Stačí len genetický materiál.“ Hej, to sa jej povie, genetický materiál, ale kde ho zobrať? Pri týchto úvahách som sa po rokoch opäť hystericky rozplakala. Mamička, ktorá vyvolala vo mne príval týchto emócií sa zľakla a snažila sa ma utíšiť. Keď som jej pomedzi vlny hysterických záchvatov vykreslila, čo mám na srdci, povedala súcitne: „To sa spraví, viete čo?! Ak chcete, ja vám môžem požičať moje dieťa, raz-dva krát do týždňa.“ Opäť som sa rozrevala. „Tak aj každý deň, ak tak veľmi po ňom túžite.“ „Ale ja chcem vlastnééééé!!!!!!“ spustila som a už ma utíšila len dávka sedatív, ktorú do mňa naštopala záchranka. Po troch dňoch péenky som zozbierala svoje sily a horko-ťažko som dala dokopy dotazníky, v ktorých sa nachádzali informácie o priemernom veku detí, spotrebe sunaru, plienok, detského oleja a výživ a zaslala som to na adresu uvedenú v manuáli pre anketárov. O tri dni sa mi ozvala pani z marketingového oddelenia: „Vy ste spracovali celkom iný dotazník ako sme chceli. Ale vďaka za inšpiráciu. Keďže prognóza vývoja hlási baby-boom, zameriame sa na výskum v tejto oblasti. Predstavte si, že na trhu budeme o krok popredu ako konkurencia! Mám pre vás ponuku. Chceli by sme vás zamestnať ako marketingovú manažérku. Mali by ste pod sebou tím šiestich ľudí. Čo na to vravíte?“ „Nie, ďakujem. Manažérske funkcie mi nesedia. Som chaotická, podlieham panike, neviem si zorganizovať čas a som príliš liberálna a ľudská. Je to lákavé, ale pre mňa sa tá práca naozaj nehodí. Nemám záujem.“ Nachvíľu bolo v telefóne ticho. Potom som počula ako pani odbehla a potom sa vrátila. „Ste ešte tam? Viete čo, vymysleli sme pre vás čosi na mieru. Určite sa vám bude bonus páčiť. Do týždňa je u vás,“ povedala rýchlo a zložila telefón. Ani som nestihla protestovať, že nemám záujem ani o ich bonusy. Daj sa mi svete, čo dobrého môžete čakať od marketingovej firmy? Na druhý deň zazvonil opäť na dvere. Chlapík v béžovom obleku. S rozpačitosťou školáka povedal: „Ak by si sa nenahnevala,“ podáva mi ledabolo zabalený darček a veľkú slnečnicu. V papieri bola detská fľaška s nápisom: „Pre nášho miláčika.“ Od údivu mi skoro vypadla na zem. Chytil ju vo vzduchu so slovami, „kedysi som chytal prvú ligu.“ Usmial sa a podal mi fľašku. O rok a pol na to som sa už hrdo prechádzala po parku s kočíkom. Keďže som čakala tak dlho, Boh bol tentrokrát štedrý. Nadelil mi dvojičky.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?