Eva

Autor: Jana Slobodová | 28.1.2012 o 18:04 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  79x

Eva sedela v čakárni s nápisom na vstupných dverách Obvodný lekár. Čakáreň bola preplnená ľuďmi. Ručička na nástenných hodinách ukazovala za desať desať. Prešli presne tri hodiny aj päť minút, čo sem skoro ráno prišla, aby si zobrala lepšie poradové číslo. Dostala sa jej pätnásťka. Čas plynul neskutočne pomaly. Tí skúsenejší, si zobrali číslo a vrátili sa domov alebo si išli čosi vybaviť, aby sa vrátili chvíľku pred tým ako prídu na radu. Pred chvíľou sa vrátil z mesta pán s číslom trinásť. Keď otvoril dvere, spolu s ním zavanul do čakárne aj mrazivý zimný vzduch. Kabát mal celý zasnežený. „Ľudia moji, vyzerá to na peknú kalamitu,“ prehlásil. Vzápätí si oprášil vonku kabát a vošiel dnu. Mohol mať medzi tridsať až tridsaťpäť rokov. Kučeravé tmavohnedé vlasy mu padali do tváre, z ktorej sa usmievali orieškovohnedé oči. „Smiem?,“ spýtal sa päťdesiatničky v tmavomodrom mohérovom svetri a bez toho, aby počkal na súhlas si prisadol.

Eva sedela a hľadela na kabát, ktorý na vešiak pred ňou zavesila trinástka. Jej pozornosť sa upriamila na snehovú vločku, ktorá sa ligotala na kabáte. Najprv sa roztopili hviezdičky na štyroch najdlhších ramenách. Potom sa začali roztápať ramená a zároveň hviezdičky na štyroch kratších ramenách. Keď prišiel rad na ostávajúce ramená, otvorili sa dvere a sestrička sucho oznámila: „Trinástka.“ Mladík vedľa Evy sa zdvihol, prešiel čakárňou a vošiel do ordinácie. Dvere sa zatvorili. Po kabáte sa skotúľala kvapka vody a dopadla na podlahu tesných desať centimetrov vedľa nohy čísla štrnásť. Starší pán so šedivými fúzami, vlasmi učesanými cez plešinu a silnými dioptriami, ktoré mu zjavne nebránili v listovaní Sto plus jednotky. Občas si čosi nespokojne zamrmlal, oblizol prst, obrátil stránku. Pohrúžený do čítania si nevšimol, že z ordinácie vyšla trinástka a sestrička vyhlásila ďalšie číslo v poradí. Keď Eva videla, že na vyzvanie sestričky nereaguje, rázne zopakovala: „Štrnásť!“ Fúzač sa strhol pozerajúc na ňu, akoby ho vyrušila nie práve v najvhodnejšej chvíli. „Pokojne choďte dnu vy, slečinka. Ja ešte potrebujem čosi zistiť.“ „Ďakujem“ povedala s plachým úsmevom a vybrala sa k ordinácii. Sestrička jej zobrala lístok a povedala zdvorilo: „Ale vy ešte nie ste na rade.“ „Viem, ale ten pán predo mnou ma pustil.“ „Tak potom je to v poriadku,“ povedala sestra. Lekár, blonďavý štyridsiatnik s veľkým orlím nosom, kruhmi pod očami a úsmevom pripomínajúcim klauna, sa pozrel na pacientku a potom na sestru. „Kde má agendu?“ vyhlásil rozpačito. „Nemá,“ vyšlo zo sestry. „Ako to, že nemá?“ „Je z iného mesta. Je tu na týždeň u sestry na návšteve a medzitým sa jej vyskytli nejaké zdravotné problémy. Tak prišla k nám. Jej sestra Jablonská k nám patrí,“ dodala sestra na vysvetlenie. Lekár sa zatváril, že je s výkladom situácie spokojný. „Tak čo máte za problém?!“ „Môžete ma mať rád, aspoň trošku?“ Začudovane sa na ňu pozrel. Sestra sa diskrétne vzdialila do miestnosti s agendou a hľadala v zásuvke meno ďalšieho klienta. „A prečo by som mal mať rád práve vás, ha?“ „Potrebujem, aby ma mal niekto rád. Každý človek to potrebuje!,“ vyšlo z Evy nástojčivo ako ranné zvonenie na omšu. „Som polosirota. Mama zomrela, keď som mala tri roky. A pre otca, ako sa oženil s tou druhou ženskou, som prestala existovať. V šestnástich som ušla. Potom ma dali do polepšovne a po roku do decáku. Od osemnástich sa pretĺkam životom ako mačka. Pred siedmimi dňami ma nechal priateľ. Po trinástich rokoch. Spoznala som ho ešte v decáku. Sľúbil mi, že ma nikdy neopustí.“ „Bola v tom ženská?,“ vyšlo so záujmom z doktora. „Nie. Som si istá, že nie. Vlastne neviem. Proste si zbalil najnutnejšie veci a povedal, že odchádza a po zbytok si príde o mesiac. Pri otázke ,Prečo?ʼ z neho vyšlo? ,Nikdy som ťa vlastne nemal rád, Eva. bol som s Tebou len z vypočítavosti. Vedel som, že sa v živote nestratíš. Že máš svoju hlavu a z nikoho si nič nerobíš. Cítil som, že si silná. Ja som bol taký slabý. Tak som ťa potreboval, že si to nevieš predstaviť. Ublížil som ti, prepáč. Už viac ti nedokážem klamať.ʼ A to bolo všetko,“ dokončila Eva so slzami v očiach. Lekár si vytiahol vreckovku a začal do nej smrkať. Keď skončil, srdcervúco sa rozplakal. „Ako vás mám mať rád, Eva? Povedali ste, že sa voláte Eva, však? Ako vás mám mať rád, keď nemám rád ani sám seba? Nevážim si seba. Nikdy som si seba nevážil. Otec mi odmalička hovoril, ,z Teba nikdy nič nebude, hlupák si, ako tvoja matka.ʼ A tak som si povedal, že nemá pravdu a ako chlapec som sa rozhodol stať lekárom. Teraz som lekárom a otec si ma aj tak neváži. Vraví, že som to nevedel vytiahnuť vyššie ako na obvoďáka. Vraj by bol hrdý, kebyže som aspoň prednosta oddelenia, keď už nie primár. Do čerta s ním! Ako vás mám mať rád, keď nemám rád seba, a ani jeho! Vlastne ho nenávidím! Lebo všetko, čo som kedy dosiahol, napokon použil proti mne. Ešte aj keby som niekoho ľúbil, povedal by, že som mal rúbať vyššie. Ach Eva! Bože! Pomôž mi!“ stopol záplavu slov a po lícach sa mu kotúľali veľké slzy. „Skoro ako tie roztopené snehové vločky,“ pomyslela si Eva. Pristúpila nesmelo k nemu a pohladila ho po hlave. Stiahol si ju na klín, zaboril hlavu do jej kyprého hrudníka a plakal ďalej. Aj Eva plakala. Slzy jej padali na jeho hlavu a cítila ako sa s nimi odplavuje čosi staré. Čosi, čo jej už nepatrí. Vzdor, ľútosť, hnev, nenávisť voči otcovi a macoche, voči chlapom... Sestrička nenápadne prešla cez ordináciu oblečená do zimníka. Otvorila dvere do čakárne a zavrela dvere. „Je mi ľúto, ale nadnes pán doktor skončil. Zatvárame. Príďte zajtra. V súrnych prípadoch vás ošetrí doktor Skála z vedľajšej ordinácie,“ povedala a odišla. „Nikdy som ho nevidela plakať!,“ pomyslela si sestra, keď vyšla na ulicu. „Vždy pôsobil tak sebaisto, vyrovnane, dokonca až tvrdo. A dnes?,“ odchádzala začudovane a cítiac ako aj po jej tvári steká prvá slza. „To nič, to prejde,“ vravela si prísne v duchu, „na ulici plakať predsa nebudem.“ Ale neprešlo. Ani keď prišla domov. Čakáreň sa začala pomaly vyprázdňovať. Ľudia pomaly vstávali zo stoličiek, brali si vetrovky a kabáty a vychádzali na ulicu. Po dvoch hodinách sa otvorili dvere ordinácie a vyšla z nich Eva zavesená rukou za rameno do doktora. Obaja mali na tvári úsmev. Tvár mali čistú od sĺz skoro ako kojenci. Prešli cez čakáreň na ulicu do hustej metelice. Na chodníku bol čerstvý meter snehu. Tridsaťdva minút po nich vyšiel na ulicu chlap číslo štrnásť spokojne žmoliac v rukách Sto plus jedna.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?