Biela veľryba

Autor: Jana Slobodová | 17.2.2012 o 17:17 | Karma článku: 2,34 | Prečítané:  232x

Vstupujem do sauny. Pani z obsluhy mi dáva plachtu a ukazuje: „Tak tu je bufet, tu masérňa, odpočíváreň, ochladzovací bazén a potiaca miestnosť. Vstup do potiarne je bez plaviek v plachte. Keď budete čosi potrebovať, zazvoňte na zvonček.“ Ticho. Pokoj. Horúčava. Cítim ako mi z čela steká prvá kvapka potu. Začínam sa potiť. Sedím na druhej lavici. Opieram sa o bočnú stenu. Nohy vystreté na lavici. Užívam si to. Okrem mňa ležia dolu podo mnou dve ženy a jedna sedí. Počuť ako dýchajú. Pokojne. Ako šum vetra. Sú zladené s mojím dychom. Panuje tu harmónia. Potím sa už aj na lícach. Po celom tele sa objavujú kropaje potu. Z pliec mi padá únava z práce, bolesť chrbta, aj ťažoba na duši, včerajšia zlosť a agresia pretavená v dnešný hlboký smútok. Všetko spadlo.

V tom vošla. Biela veľryba. Zjavila sa vo dverách v bielej plachte. Mohla vážiť okolo stodvadsať kilogramov. Ťažkopádne prešľapovala z nohy na nohu. Cez prvý stupienok sa vyštverala ku mne na druhú lavicu. Položila bielu plachtu na lavicu a ľahla si. Hlavu si bezohľadne položila na okraj mojej plachty. Chvíľka a začali z nej padať kvapky potu. Čo by mi nevadilo, keby si nešúchala plecia a nehrabala vo vlasoch a jej pot tak nepadal na môj kúsok plachty. „Ozvať sa, neozvať?,“ hútam dookola v hlave. „Mala by si sa ozvať,“ vraví čosi asertíne vo mne. „Nebuď smiešna. Hádam nebudeš malicherná. O čo ide? O kúsok plachty? Spomeň si ako ste sa tlačili v indiánskej saune. Telo na telo. A tam ti to nevadilo,“ prehovorilo vo mne čosi ľudské. „Máš pravdu, asi to nechám tak,“ prisvedčím. „Som predsa ľudská,“ uzavriem a potím sa ďalej. Keď už mám pocit, že mám dosť a chcem odísť, zdvihne sa aj ona. „Tak nič, počkám,“ vravím si, „teraz to nemá význam, tlačiť sa dve v ochladzovacom bazéne.“ Počujem čľupot. „Určite tam teraz bude neskutočne dlho,“ ozýva sa netrpezlivec vo mne, keď ani po chvíli nepočujem, že by vyliezla z vody. Dusím sa. Musím ísť von. Vybieham z potiarne rovno pod sprchu. Veľryba je ešte v bazéne. Leží si v tej ľadovej vode ako keby teplota nemala čosi tesne nad nulou. Veľká, obalená tukom. Po chvíli sa zdvihne a veľkodušne mi uvoľňuje miesto. Vrhám sa do bazénika. Voda siaha po kolená. Prvú fázu mám za sebou – som dnu jednou aj druhou nohou. Nádych a rýchlo si čupnem. Ponáram sa po ramená. Jeden, dva, tri drepy. Odmŕzajú mi nohy. Rýchlo vyskakujem na vrchný okraj bazéna. Chvíľu postojím a opäť zopakujem rituál v bazéne. Ešte raz pod sprchu – samozrejme ľadovú – a vraciam sa spokojne do potiarne. Je skoro prázdna. Tretia a druhá lavica sú voľné. Na prvej sedí jedna žena. Fajn. Ešte polka lavice je prázdna. Keď pokrčím nohy, môžem si aj ľahnúť. Zatváram oči. O päť minút vchádza čiernovláska, pripomínajúca črtami Polynézanku. Sadá si vedľa mňa. Rozkladá pod sebou plachtu. Kladie časť na moje chodidlá. „Akoby nemala na lavici dostatok miesta,“ zašomrem v duchu priťahujúc nespokojne nohy o pätnásť centimetrov k sebe. Ležím, potím sa. Dýcham zhlboka. Skúška číslo tri. Vchádza veľryba. Registrujem ju na pol očka. Jedna si zastane pri mne. Vychutnávam si pohodu. Vtom nado mnou zaduní hlas: „Pani, mohli by ste sa posunúť? Chcela by som si sadnúť.“ Dvíham hlavu. Odhadujem situáciu. Vidím, že je tam miesta dosť ešte pre 2 osoby. Aj keď nie hneď pri dverách. „Keby sa oni posunuli, mali by ste dosť miesta,“ argumentujem. „Kdo oni?!“ spytuje sa podráždene Polynézanka. „Vy,“ ukazujem na ňu podvedome prstom, aj na pani za ňou. „My sa už posúvame!,“ odpovedá zlostne. Kladiem hlavu na lavicu. Veľryba dáva zo seba dole plachtu, kladie si ju pod široký zadok, ktorý sa dotýka špičiek mojich nôh. Posúvam chodidlá o desať centimetrov bližšie k telu. Opäť, posúvam svoje hranice. Ach!!!
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?