Medzi nami zvieratami

Autor: Jana Slobodová | 4.9.2012 o 21:56 | (upravené 5.9.2012 o 13:31) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  150x

„Chcela by som sa poďakovať môjmu psovi, za to, že ma brával von,“ vyhlásila majiteľka bieleho trpaslíčieho pudlíka na jeho narodeniny. „Bola mi radosťou, aspoň som urobil čosi pre tvoju postavu,“ zaštekal pudel a tľapol ju po zadku. „Za to si ešte nemusíš na mňa robiť nárok, Bobby“ zašepkala mu nežne do uška a zložila labu nenápadne dole tak, aby si to ostatní nevšimli.

„Čo je veľa, to je veľa! Síce je pes najvernejší priateľ človeka, ale na toto sa predsa nebudem pozerať!“ pomyslela si pohoršená majiteľka butiku pre domácich maznáčikov, ktorej neušiel tento malý flirt majiteľky so psom a radšej s chuťou zahryzla do špikovej torty. „Videli ste to? To je už vrchol! O chvíľu nebudeme vedieť, kto je pán a kto pes! O chvíľu nás zvieratá začnú ovládať,“ vraví okolostojacim. „Ale, ale, to vraví tá, čo z toho najviac profituje,“ podotkol popod fúzy pes Baskervilský, najväčší fešák v celom okolí, narážajúc na predmet jej podnikateľskej činnosti. Celá zmeravela, bol už osem rokov jej najlepším zákazníkom, nemohla si dovoliť ho stratiť. Strašne sa rozkašľala tváriac sa, že si jeho poznámku nevšimla a išla sa napiť mačacej kolaloky. „Nevyzeráte veľmi fit, Bessie,“ prihovorila sa jej Klaudia s miláčikom Freddiem na pleci. „Pravda je, pravda je,“ opakuje papagáj Freddie na znak súhlasu, že Bessie evidentne nie je vo svojej koži. „Ale, taká malá nepríjemnosť, boľavý zub,“ zahovára Bessie zažehnaný konflikt so psom Baskervilským, keďže Klaudia a Freddie boli druhí najlepší zákazníci po ňom. „Ale mám na to vynikajúci liek,“ hodila do seba Ibuprofein 500-vku a vycerila svoj povestný úsmev, na ktorý chytala všetkých zákazníkov vrátane skalárov. „Ružové šťastie, zaberá na všetko, bolesti zuba, hlavy, teplotu... Vždy nosím pri sebe aspoň jedno balenie,“ dodala viac menej pre seba. V poslednej dobe ich hltala ako lentilky. „Čo máte nového vo svete módy, Bessie?“ pokračuje v konverzácii Klaudia nenútene. „Nebudem vyzrádzať, radšej príďte pozrieť. Dostali sme nový tovar. Mám pre Vás čosi odložené,“ prehodila automaticky CD-čko a hodila návnadu vo vidine dobrého zisku. Vedela veľmi dobre plávať vo svete biznisu. Mala to v krvi. Asi po materi, najlepšej predavačke na tradičných vidieckych jarmokoch. Minulý rok vyhrala dokonca cenu Donalda Trumpa. V pondelok predpoludním si to Klaudia namierila rovno do obchodíku s nápisom MÓDA PRE DOMÁCICH MILÁČIKOV. „Tak sem s tým Bessie. Sme obaja nedočkaví, čo to pre nás máte. Že Freddie?“ „Pravda je, pravda je,“ pritakáva Freddie mechanicky mysliac si svoje o týchto výstrelkoch jeho panej svoje. „No keď nemá kam dávať peniaze, prečo jej nedopriať túto jedinú radosť, čo v živote má? Veď ten život by mala ináč celkom nudný, okrem toho, že to vyšplhala na riaditeľku pobočky Slovenskej sporiteľne, jej život až taký úspešný nie je. Manžel ju občas zmláti a deti sa jej nevydarili tak isto ako nedeľný koláč,“ húta v duchu súcitný Freddie. „Pozrite, takýto rozkošný klobúčik alebo háčkovaná čiapočka, najnovší model od Cocco Channel,“ vytiahla Bessie svoje tromfy. „Budeš v tom rozkošný, miláčik,“ povedala majiteľka papagája a nasadila mu s láskou na hlavu klobúk so sieťkou cez oči. „Na výstave určite zaujmeš.“ Nestihla sa ani nadýchnuť a už vidí Freddieho ako zbesilo skáče po klobúku, ktorý zhodil z hlavy. „Čo to robíš miláčik?“ „Baba bláznivá, veď cez to nevidím. Cítim sa ako v sieti. Ako by som asi uspel v disciplíne o najrýchlejší let s touto maškarádou? To je tak dobré do opery, no nie na preteky!“ „Prepáčte Bessie,“ zdvíha Klaudia klobúčik, „zabudla som, že máme radi skôr praktické veci. Nejde nám tak o krásu ako o výkon.“ „Tak tu je najnovší športový model,“ vytiahla Bessie čosi červené spod pultu. „Otrasné, otrasné. Farba pre baby. A ružová by nebola?,“ vŕta Freddie. „Dnes asi nemáme náladu na nakupovanie, Bessie, prídeme inokedy.“ „Čo to do teba vošlo, miláčik? Vieš, že Bessie má vždy najlepší tovar.“ „Tovar – netovar, len ma štve, že hrá dokonalé divadlo, hoci nemá vôbec rada zvieratá a nechápe ani zbla vzťahy medzi človekom a zvieraťom. Mala si ju počuť na Bobbyho oslave. Ako ich ohovárala.“ „Ale to si asi zle počul, poďme radšej do cukrárne.“ V cukrárni si dala zmrzlinu a Freddiemu objednala prosový koláč, keď si k nim prisadol pudlík Bobbie so svojou majiteľkou Terezou. „Tá včerajšia oslava bola vynikajúca, Tereza,“ vraví Klaudia neskrývajúc svoj obdiv a nadšenie. „Priznajte, ako to robíte? Zo dňa na deň ste štíhlejšia a krajšia, doslova žiarite. Človek by nepovedal, že je to rok, čo držíte smútok za manželom.“ „Ale to nič nie je, chodíme s Bobbiem behávať dvakrát denne. Je to úžasná sranda, váľame sa po tráve, hádžeme si šišky a robíme preteky, kto ich prvý chytí vo vzduchu do papule, teda do úsť. Nasmejeme sa do popuku. Bobbie mi spadol z neba. Po tom ako zomrel Tom, by som tu asi bez neho neprežila. Vrátil mi radosť zo života,“ i pohladila vďačne pudlíka, ktorý už debatil s papagájom. „Tak čo ste dnes nakúpili u Bessie?“ vypytuje sa Bobby. „Nič, nemal som náladu na nákup.“ „To vravíš ty, čo si tak potrpíš na módu?“ „Potrpím, nepotrpím. Po tom ako na oslave ohovárala teba a Terezu, už u nej nemám chuť kúpiť nič. Si odvážny, že si začínaš s majiteľkou. Ja by som sa bál šuškárov.“ „Na tých sa môžeš zvysoka vykašľať, ľudia musia vždy o čomsi klebetiť. Prečo im to nedopriať?“ „Máš pravdu. Asi si na to len musím zvyknúť. Ale ani si sa nepochválil, že si doniesol tri zlaté z celosvetovej výstavy psov v Bratislave.“ „To nestojí za reč,“ vraví skromne pudel. Mne o tie medaily ani tak nejde, ale keď Tereza sa tak teší z každého úspechu, že jej nechcem kaziť radosť. Tak sa snažím udržať vo forme.“ „Mám pocit, že je to vzájomné. Tereze tvoja spoločnosť prospieva.“ „Čo nám ostáva. Máme len jeden druhého. Tak si to užívame, ako sa len dá. Zdá sa, že už ideme. Tak sa drž, Freddie, na tej výstave vtákov a urob radosť paničke.“ „Vynasnažím sa, čo by som neurobil kvôli Klaudii.“ A ako odkráčali od stola, Klaudia si povzdychla pozerajúc roztúžene na netradičný párik. Zbožňovala totiž svojho papagája. No aj napriek tomu, že ju manžel bíjaval, nechcela ho opustiť a uvaliť hanbu na ich rodinu. Bola veriaca a sľub vernosti bol pre ňu posvätný. Tak svojho papagája naďalej tíško milovala a stačilo jej, že mu z očí môže čítať to isté. A keďže svojmu manželovi pridávala pomaly do jedla otravu na potkany, vedela, že deň, keď sa vrhne papagájovi do náručia, je blízko.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?