Rozprávka o vodnej víle - stretnutie pri studničke

Autor: Jana Slobodová | 25.10.2012 o 11:54 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  167x

Joachym podvečer oddychoval pri studničke, keď sa zrazu pri ňom zjavil malý chlapček s veľkými čiernymi očami, ktoré pripomínali čučoriedky. Chlapček zaujatý do seba vôbec nevnímal Joachyma. Zbieral jahodové a malinové listy a hádzal ich do kanvíc s vodou, ktorú si pred chvíľou Joachym nabral v studničke. Popod nos si podchvíľou pospevoval: „Tu je taká obyčaj, variť škriatkom čaj.“ „Určite sa potešia,“ odpovedal mu temer šepotom Joachym, nevediac, či to chlapčiatko vravelo jemu alebo len tak pre seba. „Myslíš, že im bude chutiť takýto čaj?,“ spytuje sa chlapčiatko. „Určite,“ odpovedal Joachym bez zaváhania. „Keď príde škriatok, chytím ho a budem ho mať doma v klietke iba pre seba.“ „To by sa mu asi nepáčilo. Myslím si, že by tam uhynul.“ „Myslíš?“

„No, som si tým istý. Keď som bol taký malý ako ty, tiež sme mali s bratom doma škriatka v klietke. Najprv bol rád, že ho kŕmime dobrotami a tešil sa našej spoločnosti, ale potom začal strácať silu aj záujem o okolie. Dlho sme nevedeli, čo mu je. Skúšali sme mu dávať kadejakú medicínu, ale nič nezaberalo. Až keď už bolo veľmi zle, povedal nám: ,Chýbajú mi moji bratia a sestry z Ríše škriatkov a víl. Predtým ako umriem, rád by som ich ešte videl.ʼ Nebolo nám vtedy viacej treba. Zobrali sme klietku a vyniesli ho do lesa. Uložili sme ho na mach, vzdialili sme sa tak, aby sme neboli videní ale dosť blízko na to, aby sme mohli vidieť, čo sa deje.“ „A čo bolo ďalej? Stretol sa s nimi?,“ spýtalo sa so záujmom chlapčiatko. „Keby len to. Chvíľu na to, ako sme ho uložili sa zjavili škriatkovia. Bol ich asi tucet. Každý z iného kúta. Boli tam škriatkovia, ktorí žijú len vo vode. Potom taký, čo žijú pod zemou, ďalší na stromoch alebo kvietkoch. Vytvorili okolo neho kruh a začali tancovať. Tancovali tak radostne ako som nikdy v živote nevidel nikoho tancovať. Tancovali, tancovali, až sa zdvihol vietor. A keďže bol máj a čerešne boli v kvete, začal padať dážď z čerešňových kvetov. Toho roku sa už čerešne neurodili. Ale to vôbec nebolo podstatné. Náš škriatok od tej radosti čo tam prúdila, nabral nových síl a zázračne sa vystrábil. Ešte nám prišiel poďakovať a dal nám obom na pamiatku tento amulet.“ Vybral som spod košele štvorlístok zaliaty v živici visiaci na koženej šnúrke, „nosím ho od svojich štyroch rokov a nikdy som ho nezložil. Vždy mi pripomenie, že škriatkovia potrebujú prírodu a že si ich nemáme privlastňovať. Môžeme ich vidieť, ak v nich veríme. Môžeme sa s nimi zblížiť i skamarátiť, no musíme im nechať ich slobodu. Oni potrebujú prírodu a príroda potrebuje ich. Ináč uhynú. Aj táto studnička by bola iste smutná, keby stratila jedného zo svojich škriatkov a čoskoro by vyschla. Sú veľmi dôležitý na udržanie rovnováhy v prírode.“ „Ešteže som ťa stretol. Dopustil by som sa tak veľkej chyby. Mám rád škriatkov a nechcem im ublížiť.“ „Mám pocit, že amulet mi poslúžil, aby som na to nezabudol a viem, že to mám vryté hlboko do srdca. Vieš čo? Ten amulet darujem teraz tebe. A nezabudni, čo ti má pripomenúť,“ podal som mu amulet do malých dlaní. „Ďakujem,“ zaradovalo sa chlapčiatko, „ako sa ti odmením?“ „Len tak, že ho budeš stále nosiť. A keď vyrastieš a budeš dospelý a náhodou stretneš niekoho takého ako si ty, odovzdaj mu amulet. Ale ešte si mi nevyzradil tvoje meno. Ako sa voláš?“ „Nijako.“ „Nijako? A to je čo za meno?“ „To nie je meno. Proste sa nevolám nijako. Proste len som.“ „Ale určite musíš mať dáke meno.“ „Meno, meno. Načo by mi bolo. Vy dospelí ste zvláštni. Všetko potrebujete pomenovávať. Nestačí vám cítiť?“ „Cítiť, cítiť,“ zopakoval pomaly Joachym akoby si chcel na čosi spomenúť a zahľadel sa doďaleka. Celkom zabudol na chlapčeka. Keď zrazu ho čosi poťahalo za rukáv.“ „A ty si tu každý deň? Kamarátia sa s tebou?“ pripomenul sa mu chlapček. „Kto?“ „Kto, kto? No predsa škriatkovia.“ „Ja ich teraz už len počujem a vidím ako mykajú konármi stromov a listami, keď po nich skáču,“ povedal Joachym smutne. „Keď som sa stal dospelým, mal som čoraz menej času chodiť do lesa a pomaly som schopnosť vidieť škriatkov stratil. Aj na to si daj pozor.“ „To je smutné. Neboj, keď sem budeš chodiť každý deň, určite ich začneš znovu aj vidieť,“ povedal drobec s porozumením v hlase. „Verím, že máš pravdu. Veď sem aj chodím každý deň niekoľko mesiacov, ale nič som zatiaľ nevidel,“ povedal som a vzápätí som sa usmial, akoby som si na čosi spomenul. „Ale minule som videl vo sne vodnú vílu pri tejto studničke, tak so sa nazdal, že je to znamenie a že sa mi tu hádam zjaví.“ „A ako vyzerala?“ spýtal sa chlapček zvedavo. „To presne neviem. V tom sne sa zjavila ako hmla v papradí a čosi mi spievala. Ale už sa nepamätám ani na slová piesne.“ „Skús si spomenúť. Možno to bola pieseň, ktorou u môžeš privolať.“ „Neviem, s mojou pamäťou je to čoraz horšie. Ale skúsiť to môžem.“ „Poď, sadneme si sem pod tento strom a budeme počúvať vtákov, možno nám napovedia,“ navrhol chlapček. A ako tak hľadeli do korún stromov a počúvali vtáčí spev, Joachymovi sa začali na jazyk drať slová piesne: „Voda, vodenka, studená. Osvieži, napojí všetky zvieratká v okolí. Voda, vodenka, pomaly tečie, ľúbezne zurčí, vo víre sa krúti. Voda, vodenka je taká ľúbezná a ja v nej bývam, ja vodná víla. Kraľujem vode.“ Chlapček sa pridal a spievali... až kým slnko nezapadlo za obzor a na les padla tma. Vtáčky prestali spievať, všetko stíchlo a im oťaželi viečka a zaspali pri studničke. Až na svitaní Joachym v polospánku začul vtáčí spev. A vtáčiky sa mu prihovárali, „nespi, nespi toľko. Vstávaj. Prišli sme ťa zobudiť predtým ako vstane vodná víla.“ Joachym sa prebral, pretrel si oči, pozrel sa dookola, no vtáčikov už nevidel. Nevedel, či to bol sen a či skutočnosť. No bál sa, aby nepremeškal vodnú vílu a rýchlo zobudil aj chlapčeka. A tu sa im pred očami ukázal nádherný obraz. Z papradia sa začala dvíhať hmla a keď sa vyparila, videli ako na liste pod vodnou kvapkou leží malilinká víla. Bola taká krehučká, až sa báli dýchať. Víla sa začala naťahovať a pomaly prebúdzať. Mala krásne smaragdovozelené vlasy, tmavomodré šaty, belasý závoj ako nezábudky, bielu, temer priesvitnú pleť a velikánske zelenomodré oči ako horské jazero. Striasla zo seba kvapku rosy a doširoka otvorila oči. Keď zbadala Joachyma s chlapčekom, zalapala po dychu a chcela sa schovať za svoje dlhé zelené vlasy. „Neboj, vodná víla, nechceme ti ublížiť. Len sme ťa chceli vidieť a porozprávať sa s tebou,“ povedal nežne Joachym. „Ako viete, kto som a ako ste ma vôbec objavili? Myslela som si, že som v bezpečí. Ľudí som nevidela už roky. A tobôž oni mňa. Ľudia ma totiž väčšinou nevidia. Ibaže...“ „Ibaže čo?“ skočil víle do reči chlapček. „To nestojí za reč,“ snažila sa víla zahovoriť. No v duchu si pomyslela, ,ibaže by mali dobré srdce a verili by v Ríšu víl a škriatkov. Ale oni veria len tým svojim racionálnym výmyslom, na ktoré sú pyšní.ʼ „Vieš, mne sa o tebe totiž prisnilo. Tak sem chodím už zopár mesiacov, dúfajúc, že mi bude opäť dovolené uvidieť vašu ríšu. Asi by sa to nikdy nestalo, kebyže nestretnem toto chlapča, ktoré mi pripomenulo tvoju pesničku.“ „Moju pesničku? Ty poznáš moju pesničku?“ „Voda, vodenka, studená je, studená,“ začal nesmelo Joachym. „Osvieži, napojí všetky zvieratká v okolí,“ pridal sa chlapček. „Voda, vodenka, pomaly tečie, ľúbezne zurčí, vo víre sa krúti. Voda, vodenka je taká ľúbezná a ja v nej bývam, ja vodná víla. Kraľujem vode,“ pridala sa i víla a všetci trojhlasne dospievali. „Vodná víla, chcel by som sa skamarátiť so škriatkom. Navaril som im aj čaj. Najprv som si chcel jedného chytiť a v klietke odniesť domov. No Joachym povedal, že by zahynul,“ prehovoril po chvíle ticha chlapček. „Joachym má pravdu. Určite z vlastnej skúsenosti. Ale keby si chcel veľmi škriatka, existujú aj domáci škriatkovia. Stačí, keď budeš dávať doma väčší pozor, čo sa deje a určite nejakého spoznáš. Môže sa ti napríklad stať, že vec, ktorú si niekam odložil, bude zrazu na inom mieste. Alebo ju zopár dní nebudeš môcť nájsť a potom ju nájdeš rovno pred očami. Alebo na teba budú padať veci z poličiek. A ešte zvyknú rozsypávať múku alebo iné sypké veci. Stačí mať oči otvorené.“ „No, takéto čosi sa mi doma deje bežne. Ale škriatka som nevidel.“ „Oni sa ti ukážu len, keď budú chcieť. Môžeš im skúsiť každý večer nechať na stole kúsok koláča alebo inú maškrtu. Sú totiž veľmi maškrtní. Po pár dňoch sa určite osmelia a ukážu sa ti. Najradšej majú ovocné koláče so šľahačkou. A musí byť v nich veľa ovocia.“ „Ďakujem ti vodná víla za radu. Hneď dnes večer im čosi nachystám. Ako sa ti odmením za radu?“ „Poteším sa, ak sa budeš starať o túto studničku, je veľmi zanedbaná. Pomaly v nej vysychá prameň. Mohol by si poodhadzovať konáre, čo sú v nej napadané. Určite by to pomohlo studničke, škriatkom a aj ostatným živočíchom vodnej ríše. A ty sa nechceš na nič spýtať?“ obrátila sa vodná víla na Joachyma. „Ani nie. Ja som rád, že som ťa mohol vidieť,“ a z oka mu vypadla od dojatia slza, ktorá sa skotúľala k víliným nohám. Tá ju chytila do dlane a svojím dychom premenila slzu na drahokam a podala ho Joachymovi so slovami. „Vidím, že máš dobré srdce. Nestáva sa často, že dospelí plačú, keď ma vidia. Vlastne sa nestáva často, že by ma dospelí videli. Odlož si tento drahokam z tvojej slzy na pamiatku odo mňa. A keď budeš potrebovať moju radu, stačí ak drahokam pošúchaš a ja sa ti zjavím v tejto slze. Tak sa môžeme vidieť a rozprávať kdekoľvek na svete budeš.“ Vtom sa vynorila na hladine oranžová rybka, šplechla trikrát chvostom, víla sa usmiala a povedala, „už musím ísť pracovať, Vodná ríša na mňa čaká. Rada som sa s vami zoznámila. A teraz, keď viete kde bývam, určite sa budeme stretávať častejšie.“ „Aj my sme ťa radi spoznali,“ odpovedali chlapček a Joachym jednohlasne. Víla vysadla na rybku, tá šplechla trikrát chvostom, voda sa zvírila a rybka aj víla sa stratili pod hladinou.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?