Bloghttp://slobodova.blog.sme.sk/rssblog.sme.skblog@sme.skskJoav (slobodova)Vymodlila som si ho, vyplakala - dobreho muza s velkym srdcom pod Murom narekov. Tue, 02 Jun 2015 09:55:30 +0200http://slobodova.blog.sme.sk/c/382146/joav.html?ref=rssPRA-POROD (slobodova)Vymyslela som si                     Bieleho holuba so  s i v y m i    kridlami. Utopil sa.   Vymyslele som si          Siveho holuba s    b i e l y m i     kridlami. Odletel.   Vymyslela som si  H O L U B A,         k t o r y     N E E X I S T U J E. Priletel Odnikadial, Sun, 31 May 2015 12:24:21 +0200http://slobodova.blog.sme.sk/c/382031/pra-porod.html?ref=rssA CHAIR (slobodova)Mr. N is sitting in his office. Mr. N is sitting in his office on HIS CHAIR all day long! He is not moving from his chair, because he is afraid that if he stands up, Somebody ELSE will sit ON HIS CHAIR. He even don`t go to do pipi! WHAT TO DO?, if he wants be sure Nobody else will take his chair instead of him, he could not move.      So, he is sitting in his office on HIS CHAIR all day long, he is sitting on HIS CHAIR second day – even not drinking, because his lazy secretary took again holiday. What to do? When there is Nobody , who could give him a glass of water. He could make a call and order drink from Coca-cola Beverages, but for this, he has her secretary. She knows the number of Coca-cola Beverages and she knows how to dial outside number. Mr. N know just press the short-cut button of his office phone marked SECRETARY.  Thu, 21 Aug 2014 07:45:33 +0200http://slobodova.blog.sme.sk/c/363348/a-chair.html?ref=rssTODAY I want TO EAT, TODAY I decided TO BE HAPPY, TODAY I decided TO MAKE A PEACE (slobodova)SOMETIMES things ARE HAPPENING... DIFFERENT way as we wish, as we plan... but at the end EVERYTHING has sense in higher context... Fri, 11 Jul 2014 01:18:11 +0200http://slobodova.blog.sme.sk/c/360811/today-i-want-to-eat-today-i-decided-to-be-happy-today-i-decided-to-make-a-peace.html?ref=rssPO-CAKANKA (slobodova)Pockam si na muza, ktory mi jedno rano navari  krupicovu kasu a osladi ju medom.   Pockam si na muza, ktory mi k nedelnemu obedu znesie z Neba moje oblubene jedlo a  pritom vybali papierovy prsten  s otazkou v ociach. Wed, 02 Jul 2014 01:19:53 +0200http://slobodova.blog.sme.sk/c/360254/po-cakanka.html?ref=rssPIESKove FANTASmagorie (slobodova)Staviam si z pieskujahodovu cukraren -- pre deti, pre starcov,pre dospelych... Staviam si z pieskubudu pre psa.Mon, 26 May 2014 12:53:30 +0200http://slobodova.blog.sme.sk/c/357500/pieskove-fantasmagorie.html?ref=rssWhen The Game is over (slobodova)When the game is overNobody claps their hands.You just wipe your tearsfrom a faceand go away......welcoming new day,dear traveller. The sun is shining,fish are swimming,dogs are barkingand you take your stage around a fire... So dance with us barefoodand naked with your soulMon, 26 May 2014 11:52:00 +0200http://slobodova.blog.sme.sk/c/357506/when-the-game-is-over.html?ref=rssToday I decided to be happy (slobodova){...should start second chapter of my book... TODAY I WANT TO EAT... which I started to write on the yourney} I woke up in Oren`s house pointing my eyes to the air contition. After sleepless night with some strange dream about boy who is crying and need my hug. In the evening I thought that the person who needs hug is me. What`s a shame! There can be somebody - may be next to me - who needs hug more than me. It is nothing easier and natural for me as give a hug. So why not to give a hug somebody who is crying infront of me? I woke up and after looooonnnnnnnng while I pointed my eyes to a turquoise-purple fairy hanging from the wall. It is seccond day, she helps me to wake up. Toda {it means thank in hebro}. Thanks for fairies. Somebody opened the doors on a terrace and I see green leaves wireling around a fence. Life comming to the house. I started to sing first hebro song I learned on my journey to Israel "Adama VeShamaim Chom Ha`Esh Tsil HaMayim Ani Margish Zot Bo Gufi Be Ruchi Be Nishmati, heya, heya, heya... heya ho..." and hear voice from terrace repeating "heya, heya, heya...".Fri, 22 Nov 2013 09:34:21 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/342812/Today-I-decided-to-be-happy.html?ref=rssVyhnanie z Raja (slobodova)Je cas na novu basen. Vnorit odtlacky noh do Zeme, zaspievat Vetru a zatancovat si s Borovicami tanec Zivota a Smrti.Sat, 09 Nov 2013 10:13:02 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/341712/Vyhnanie-z-Raja.html?ref=rssJesen v Istanbule (slobodova)Pisem poeziu do vody - rym steka pomedzi kvapky - pr - si za golier - stekliva jesen Istanbulu.Fri, 08 Nov 2013 14:47:25 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/341661/Jesen-v-Istanbule.html?ref=rssTODAY I WANT TO EAT {Lost & Found} - Chapter 2 (slobodova)I live on the Beach. I like it. I wake up in the morning, sometimes before sunrise. First thing I do, I pray. To a God, to angels. For good day. Than I swim. Little bit. To wake up, to move my body. I think I should swim more - aproximmatelly 4 kilommeters per day, but I am lazy hippie. And there are so many thinks to do on this Beach appart from swimming. Then I practice yoga. Not less than 15 minutes, not more than 30 minutes. Just a few excercises to force my body moving. Yoga is boring - for me. But it helps. Really. I prefer tai-chi. But I do not know how to do it, because I had just few lessons. So I do yoga. I learned yoga first from the book of Deepak Chopra. 7 years ago. And I was dancing in a dancing theatre "White whale" last year in Prague. We made performance "Opening 7 gates". Connecting dance and yoga. 7 gates mean 7 energetic centers of body - 7 chakras. I mannaged it till first performance in June 2013. Then the summer comes, we had holidays and set another performance for the end of September.Fri, 08 Nov 2013 10:56:01 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/341639/TODAY-I-WANT-TO-EAT-Lost-Found-Chapter-2.html?ref=rssPiesen pre Gabriela (slobodova)Vsetko co patri SEM ostane TU nepovsimnute Vetrom, zapisane v Skalach meniacich sa po Case na Prach. Citam z Piesku pribehy Ludi pomedzi oblazky, divam sa do dialav z chrbata strocnej Velryby. Prezivam pribeh o Dievcati a Psovi co spojili sa na jeden cely lunarny mesiac. Pes Gabriel chodil v jej stopach - nespustil ju z oka - priatel a strazca - vernejsi ako clovek.Wed, 06 Nov 2013 20:58:27 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/341521/Piesen-pre-Gabriela.html?ref=rssBalada o studni (slobodova)Som ako vyschnutá studňa. Niet v nej ani kvapky vody. Keď do nej hodíš oblázok, nazačuješ žblnkot vody. Začuješ len náraz skaly o skalu. Keď sa do nej pozrieš, neuvidíš sčerenú hladinu, ba ani svoj odraz. Niet vody, ktorej by som Vám ponúkla, aby ste si osviežili svoje ústa. Zato som plná bolesti, ktorá je zalezená v štrbinách skaly. Je tam hlboko pod mojím dnom – v puklinách, kam nemôžeš načrieť vedrom. Môžeš ju vyškrabať maliarskou špachtľou z mojich bokov. Ale ako ju vytiahnuť z tej hĺbky? Keby som bola komínom, zavolala by som kominára, aby vymietol všetky sadze. Ale ako sa čistia studne? Nestačí zo mňa vybrať lístie, ktoré do mňa napadalo v nestráženej chvíľke, keď si si kedysi, keď som ti ešte slúžila, načieral zo mňa hrnčekom studenej vody. Možno sa studne nečistia. Možno sa zahádžu kamením alebo zalejú betónom a je po sláve. O sto rokov okolo nej prejde starý otec s vnukom a povie, „toto bola studňa môjho otca, tvojho pradeda. Pamätám si na deň, keď v nej vyschla voda. Spustili ma dolu vo vedre a ja som počul v tej hĺbke svoju ozvenu. Môj hlas. Odrážal sa zo stien a stúpal do výšok. Keď ma vytiahli hore, musel som chvíľu čakať, kým som ho začulSat, 15 Dec 2012 18:09:37 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/316124/Balada-o-studni.html?ref=rssNaivná etuda pre tvoje hluché Srdce (slobodova) Wed, 05 Dec 2012 11:16:12 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/315274/Naivna-etuda-pre-tvoje-hluche-Srdce.html?ref=rssDalila (slobodova)Oblečená do oblaku cudnosti halím svoje myšlienky. Cenzurujem moje telo v Tvojich dlaniach. Dotýkaš sa ma – jemne, na miestach kedysi mládeži neprístupných. Zobúdzaš ma. Píšeš prstom na nečisto po mojej koži. Snažím sa ukryť túžbu v Pandorinej skrinke, bubnujem prstami po Tvojej hrudi. Hrabem sa Ti v hrive, Samson – netrpezlivá. Bozkávaš ma... Otváram náruč – prijímam Ťa.Fri, 23 Nov 2012 23:19:42 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/314178/Dalila.html?ref=rssPonáram sa do Teba... (slobodova)Ponáram sa do Teba v pološere spiaceho rána. Prechádzam pustým podchodom panychídy čakajúc na brieždenie pokrčená v Tvojom náručí. Kvitnem do nového dňa Tvojho objatia prebudená z bezsenných nocí. Len mramorová lampa je svedkom splynutia v jedno. Stojíš pri mne ako soľný stĺp. Si tu – večne (?)Tue, 20 Nov 2012 18:26:01 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/313810/Ponaram-sa-do-Teba.html?ref=rssKeby mesiac prehovoril... (slobodova)Keby Mesiac prehovoril, puklo by Slnku Srdce. Rozozvučali by sa všetky Zvony a Ľudia by sa – MOŽNO – zobudili. Možno. Aspoň nachvíľu. Zastavili by sa v snení a načúvali by – nárekom Živých paralyzovaných v sklenej Veži Utrpenia. Keby Mesiac prehovoril, Zem by zaplakala. Isto, iste. Ale čo Človek?Sun, 18 Nov 2012 00:07:55 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/313572/Keby-mesiac-prehovoril.html?ref=rss3-lógia (slobodova)Na prahu S fantáziou prísľubu žujem ružový žulu zašlých schodov slávy. Spievam žalospevy v bludisku chimér a nesplnených sľubov. Zostupujem o dva schody nadol – nemyslím na návrat. Ponorená v bohoslužbách do Ticha smerujem do útrob, k Duši. Znásilňujem Nemohúcnosť, hýbem bábkohercom vo svojom tele. Márne? Od Nikadiaľ Nikam Rieka pocitov, záplava slov zaseknutých v hrdle sťa suchá kôrka. Alej brezová, kôra dubová, hnedá ornica a večerné zore... spriadajú osnovu Cesty, z ktorej sa nevrátim. Ako strom, čo sa chce zakoreniť h ľ a d á m správnu pôdu /pod nohami/. Vo vetre tápem o skaly.Thu, 15 Nov 2012 11:14:18 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/313318/3-logia.html?ref=rssUž neverím... (verzia I.) (slobodova)Už neverím svojim Slzám, že vyčistia všetko, čo ostalo na Dne. Uschnem a premením sa na Prach. Nevstanem viac, ba ani s úsmevom porazených nebudem kráčať ďalej alejou. Budem sa plaziť ako had vyzlečený z kože. Bože! daj nech zaskviem sa v nových pestrých farbách páva. Už neverím Bozkom, že zavlažia záhrady môjho Srdca. Zhorím vášňou a premením sa na Popol ...v agónii králikov zvlečených z kože myknem ledabolo plecom a budem kráčať ďalej tunelom. Bez stopy zmiznem a nepoviem ani posledné ZBOHOM. Wed, 14 Nov 2012 14:14:32 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/313234/Uz-neverim-verzia-I.html?ref=rssRozprávka o vodnej víle - stretnutie pri studničke (slobodova)Joachym podvečer oddychoval pri studničke, keď sa zrazu pri ňom zjavil malý chlapček s veľkými čiernymi očami, ktoré pripomínali čučoriedky. Chlapček zaujatý do seba vôbec nevnímal Joachyma. Zbieral jahodové a malinové listy a hádzal ich do kanvíc s vodou, ktorú si pred chvíľou Joachym nabral v studničke. Popod nos si podchvíľou pospevoval: „Tu je taká obyčaj, variť škriatkom čaj.“ „Určite sa potešia,“ odpovedal mu temer šepotom Joachym, nevediac, či to chlapčiatko vravelo jemu alebo len tak pre seba. „Myslíš, že im bude chutiť takýto čaj?,“ spytuje sa chlapčiatko. „Určite,“ odpovedal Joachym bez zaváhania. „Keď príde škriatok, chytím ho a budem ho mať doma v klietke iba pre seba.“ „To by sa mu asi nepáčilo. Myslím si, že by tam uhynul.“ „Myslíš?“Thu, 25 Oct 2012 11:54:34 +0200http://slobodova.blog.sme.sk/c/311496/Rozpravka-o-vodnej-vile-stretnutie-pri-studnicke.html?ref=rssV banánových škatuliach (slobodova)Bývam v banánových škatuliach. Už dvanásť rokov. Stalo sa mi to, keď ma môj pes vyhodil na ulicu. Jedného dňa som prišla domov z práce a na chodbe ma vítali moje veci zabalené v banánových škatuliach a Boxer so slovami: „Mám tu málo miesta. Budeš musieť odísť. Zaberáš mi priestor, drahá,“ povedal bez štipky súcitu a pokračoval v obhrýzaní špikovej kosti, ktorú som mu deň predtým uvarila. „Máš na to dvadsaťštyri hodín, haf,“ dodal ešte bezcitne a slastne sa oblizol. „To snáď nemyslíš vážne?,“ ozvala som sa prekvapene. Ale on sa tváril, že nepočuje. „A kto Ti bude variť, zlatko?,“ pokračovala som v monológu. „O to sa nestaraj. Dnes už existuje dovoz stravy pre domácich miláčikov. Objednal som si ho na najbližšie tri mesiace. Stačí keď toto podpíšeš. Reagoval a vzápätí mi vtlačil do ruky guličkové pero a šek na tristo eur. Čo som mala robiť? Podpísala som. Od malička som všetkých poslúchala. Aj keď sa mi to nepáčilo. Vždy som zaťala zuby a pomyslela si svoje. Až som prestala vnímať, že sa mi čosi nepáči. Aj tento krát to tak bolo. Takže som jednoducho urobila, čo sa odo mňa čakalo. Podpísala som šek a presťahovala som si škatule do pivnice.Thu, 20 Sep 2012 11:37:36 +0200http://slobodova.blog.sme.sk/c/308575/V-bananovych-skatuliach.html?ref=rssMedzi nami zvieratami (slobodova)„Chcela by som sa poďakovať môjmu psovi, za to, že ma brával von,“ vyhlásila majiteľka bieleho trpaslíčieho pudlíka na jeho narodeniny. „Bola mi radosťou, aspoň som urobil čosi pre tvoju postavu,“ zaštekal pudel a tľapol ju po zadku. „Za to si ešte nemusíš na mňa robiť nárok, Bobby“ zašepkala mu nežne do uška a zložila labu nenápadne dole tak, aby si to ostatní nevšimli.Tue, 04 Sep 2012 21:56:19 +0200http://slobodova.blog.sme.sk/c/307257/Medzi-nami-zvieratami.html?ref=rssPrečo kravám nezachutili peniaze (slobodova)Na lúke pri meste sa zvykli pásavať Kravy. Vedľa lúky stála veľká plechová budova. A do tejto plechovej haly, videli Kravy každé ráno prichádzať Ľudí. Celé dopoludnie sa nič zvláštne nedialo. Kravy si spokojne spásali trávu a vyhrievali sa na slniečku. Občas zapršalo, ale Kravy boli rady, že z nich dážď zmyl prach a muchy im aspoň nachvíľu dali pokoj. Po piatich hodinách zdanlivého pokoja, vždy na poludnie, Ľudia vyliezli z haly. Niektorí postávali pred dverami a vypúšťali z úst obláčiky dymu. Iný si posadali na trávu, vytiahli plastové misky a ich obsah si dávali do úst malým kovovým predmetom. Ďalší iba hľadeli z okna, ktoré sa zvyklo otvoriť, držali si čosi pri uchu a do toho rozprávali. Po polhodine sa Ľudia opäť nahrnuli do budovy. Kravy sa spokojne pásli ďalej. Po ďalších dvoch hodinách Ľudia opäť vyliezli von. Ale tento krát už len na pätnásť minút. Rituál sa opakoval. Najedli sa, vyfajčili zopár cigariet a vrátili sa naspäť do haly. Po ďalších troch hodinách vyšli z haly a nastúpili do autobusu. Presne jedenásť hodín na to, ako ráno vliezli prvý krát dnu.Mon, 03 Sep 2012 18:25:09 +0200http://slobodova.blog.sme.sk/c/307166/Preco-kravam-nezachutili-peniaze.html?ref=rss...Stromom... (slobodova)Rozprávam Stromom o Človeku, čo vyskočiť chce z Kože. Rozprávam Smutnej Vŕbe o zaseknutých slzách vo Mne.Sat, 01 Sep 2012 20:39:22 +0200http://slobodova.blog.sme.sk/c/307012/Stromom.html?ref=rssDivadlo - O ufónskej mačičke (slobodova)Postavy: E- mačka Eleonóra, Č - mačka Čierna, L1 – Človek 1, L2 – Človek 2, H – ježibaba Hedviga, R - rozprávač Rozprávač: V jednom dome, ďaleko, ďaleko od civilizácie na lazoch Lazoch žila mačička Eleonóra. Oproti svojim rovesníčkam bola oveľa, oveľa menšia a chudšia. Stále vyzerala ako mláďa, hoci už mala takmer rok. Mala veľké šikmé oči a vydávala také divné zvuky. Nepriadla ako bežné mačky. Všetci vraveli, že je to Ufónka. A veruže aj bola. Zoslali ju Ufónci na výzvedy na Zem. Bola to malá Ufónka, ktorá sa premenila na mačku, preto, aby sa jej ľudia nezľakli. Veď predstavte si, že by sa pred Vami z čista-jasna zjavil zelený Ufonec so svetielkujúcimi očami a rukami, ktoré si vie predĺžiť, keď treba. No, asi by ste utekali kade ľahšie. A veru aj ja. Ale tie veľké ufónske oči a uši jej ostali. A ľudia, ktorí už predtým Ufóncov videli, hneď vedeli odkiaľ pochádza. Škoda len, že nerozumeli ufónčine – tak sa totiž nazýva reč Ufóncov – pretože Eleonóra by sa vyhla mnohým problémom.Sun, 05 Aug 2012 16:58:03 +0200http://slobodova.blog.sme.sk/c/304910/Divadlo-O-ufonskej-macicke.html?ref=rssMusíme sa ponáhľať (slobodova)Cŕŕŕn!!! zvoní budík. Za oknami je ešte tma. Spoza zatiahnutých žalúzií presvitá svetlo pouličnej lampy. „Panebože! Za desať minút šesť!,“ vykríkne Helena zhrozene. „Zabudla som včera posunúť budík o desať minút dopredu!“ Naťahuje ruku, budí Bohuša. „Vstávaj miláčik, zaspali sme!“ „Čo je, čo sa deje?,“ strasie sa Bohuš. „Nestíham zaniesť deti do škôlky. Môžeš to urobiť Ty?“ „Ja? Veď vieš, že mám rannú poradu o siedmej!“ „Ách, prepáč, zabudla som. Tak si odpustím rannú kávu. Alebo si ju dám v práci, z toho nového automatu,“ pokračuje Helena v úvahe. „Božtek na líce. Cmuk, cmuk. Prídem o piatej.“Sat, 28 Apr 2012 19:52:35 +0200http://slobodova.blog.sme.sk/c/297365/Musime-sa-ponahlat.html?ref=rssBiela veľryba (slobodova) Vstupujem do sauny. Pani z obsluhy mi dáva plachtu a ukazuje: „Tak tu je bufet, tu masérňa, odpočíváreň, ochladzovací bazén a potiaca miestnosť. Vstup do potiarne je bez plaviek v plachte. Keď budete čosi potrebovať, zazvoňte na zvonček.“ Ticho. Pokoj. Horúčava. Cítim ako mi z čela steká prvá kvapka potu. Začínam sa potiť. Sedím na druhej lavici. Opieram sa o bočnú stenu. Nohy vystreté na lavici. Užívam si to. Okrem mňa ležia dolu podo mnou dve ženy a jedna sedí. Počuť ako dýchajú. Pokojne. Ako šum vetra. Sú zladené s mojím dychom. Panuje tu harmónia. Potím sa už aj na lícach. Po celom tele sa objavujú kropaje potu. Z pliec mi padá únava z práce, bolesť chrbta, aj ťažoba na duši, včerajšia zlosť a agresia pretavená v dnešný hlboký smútok. Všetko spadlo.Fri, 17 Feb 2012 17:17:08 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/290074/Biela-velryba.html?ref=rssEva (slobodova)Eva sedela v čakárni s nápisom na vstupných dverách Obvodný lekár. Čakáreň bola preplnená ľuďmi. Ručička na nástenných hodinách ukazovala za desať desať. Prešli presne tri hodiny aj päť minút, čo sem skoro ráno prišla, aby si zobrala lepšie poradové číslo. Dostala sa jej pätnásťka. Čas plynul neskutočne pomaly. Tí skúsenejší, si zobrali číslo a vrátili sa domov alebo si išli čosi vybaviť, aby sa vrátili chvíľku pred tým ako prídu na radu. Pred chvíľou sa vrátil z mesta pán s číslom trinásť. Keď otvoril dvere, spolu s ním zavanul do čakárne aj mrazivý zimný vzduch. Kabát mal celý zasnežený. „Ľudia moji, vyzerá to na peknú kalamitu,“ prehlásil. Vzápätí si oprášil vonku kabát a vošiel dnu. Mohol mať medzi tridsať až tridsaťpäť rokov. Kučeravé tmavohnedé vlasy mu padali do tváre, z ktorej sa usmievali orieškovohnedé oči. „Smiem?,“ spýtal sa päťdesiatničky v tmavomodrom mohérovom svetri a bez toho, aby počkal na súhlas si prisadol.Sat, 28 Jan 2012 18:04:46 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/287585/Eva.html?ref=rssAnketárka (slobodova)Raz sa mi vo sne zjavil Boh. Chytil ma za golier, aby ma vytiahol z môjho pokojného života v kláštore a povedal: „A teraz to, čo si sa naučila v ústraní meditačného života, ideš aplikovať v bežnom živote.“ „Aplikovať?!“ opýtala som sa pohoršene, „A to má byť skúška z matiky? Vari nevieš, že som vyletela zo školy práve kvôli nej?!“ kričím na Boha, no on si ďalej melie svoje. „Idem ťa trénovať v teréne medzi ľuďmi, v hluku miest, cestnej premávky, krčiem a putík, cigaretového dymu a výherných automatov,“ zachechtal sa a zrazu ho nebolo. Keď som sa zobudila v hlave mi stále znel jeho smiech. O pár dní na to, prišiel za mnou v podobe uhladeného chlapíka prezlečeného za marketingového agenta v béžovom ľanovom obleku. Keď som mu otvorila dvere, pred očami mi zamával Dohodou o vykonaní práce a povedal: „Mám pre teba úlohu. Budeš chodiť po putikách a vypĺňať tieto dotazníky o spotrebe alkoholu, cigariet, nealko-nápojov. O nič nejde. Len potrebujeme zistiť, koľko peňazí ľudia spláchnu dole gágorom a koľko vyhodia do vzduchu za cigarety.“ Vybavil ma manuálom pre anketárov, zoznamom krčiem a reštaurácií, anketovými hárkami a odišiel. Kým som stihla povedať nie, už bol preč.Sun, 20 Nov 2011 21:10:56 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/281165/Anketarka.html?ref=rssJerry (slobodova)Kúpila som si imaginárneho psa na náš imaginárny balkón. Volá sa Jerry. Tri až päťkrát za deň ho chodím venčiť. Mám pocit, že mu to nestačí. Ale musím chodiť do práce. Robím v kancelárii. Už roky. Mám pocit, že od narodenia. A že tam ostanem navždy. Keď som začala chodiť na obchodnú akadémiu, mamine kolegyne sa ma spytovali: „Čo budeš robiť? Mama namiesto mňa odpovedala: „No predsa bude robiť v kancelárii.“ Pre ňu to bolo jasné ako facka. Darmo som sa oháňala tým, že robiť v kancelárii je to posledné, čo si želám. Napokon sa mi to predsa len stalo. Asi ma zakliala. Sedím už dvadsať rokov v kancli a čumím smutne cez okno na strom, ktorý nám rastie pred officom. Na strome sa naháňajú každý deň dve straky. Mám pocit, že sa mi vysmievajú. Ale asi si to beriem príliš osobne. Asi im len závidím. Za tých dvadsať rokov sa v mojej práci skoro nič nezmenilo. Až na pár vecí: kancelária sa už nenazýva kanceláriou ale officom, namiesto obedňajšej prestávky máme lunch-time, namiesto schôdzí meetingy a namiesto ROH-dovoleniek chodíme na team-buildingové akcie. A ja tam stále sedím.Sun, 13 Nov 2011 21:42:05 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/280531/Jerry.html?ref=rssZjedla som Radosť–šamanská pieseň smútku - ne-skutočný príbeh (slobodova)Zjedla som srnku – svoje silové zvieratko. A s ňou aj svoju radosť. Srnka som stretla kedysi na svojej šamaskej ceste. Povedala mi, že mi má pomôcť radovať sa zo života. Aj sa jej to podarilo. Úžasná vec – radovať sa zo života - samotného. Z obyčajných vecí. Z toho, že môžem žiť v prírode, dýchať čerstvý vzduch, prikladať drevo do piecky, variť na ohni, chodiť bosá po zemi, hrať na bubon, tancovať okolo ohňa a spievať zo srdca. Až kým som ju nezjedla. Ja hlupaňa! Keď sme ju našli čerstvo zrazenú na ceste, nevedela som, že je to ona! Veď po svete behá toľko srniek. Ako som mala vedieť, že je to práve ona?! Keby som to vedela, tak ju nezjem!Sun, 13 Nov 2011 20:25:24 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/280526/Zjedla-som-Radostsamanska-piesen-smutku-ne-skutocny-pribeh.html?ref=rssSPRIEVODCOVIA alebo Ja o Vlku a Vlk za humny (slobodova)Počuli ste čosi o zvieracích sprievodcoch? V šamanskom svete sú tri svety – stredný, dolný a horný. V tom dolnom si človek nachádza svoje silové zvieratko, ktoré ho sprevádza na šamanskej ceste. Zviera, symbolizuje nejaký aspekt, vlastnosť, ktorú pomáha človeku rozvinúť. Môže ich mať naraz viac alebo sa môžu meniť. No ľudia majú nie len v šamanskom svete svojich zvieracích sprievodcov ale aj v bežnom. Vidno ich najmä v mestách, ako sprevádzajú svojich pánov. Ľudia chovajú rôzne zvieratá. Od akvarijných rybičiek cez andulky, papagájov, až po mačky a psy. S tými poslednými dnes vídať ľudí hádam najčastejšie. Niektoré sú natoľko prešľachtené, že sa skôr podobajú na ľudí ako na psov – nosia mašličky a oblečky a ich majitelia ich nosia v taškách kúpených špeciálne na tento účel.Sat, 06 Aug 2011 00:06:43 +0200http://slobodova.blog.sme.sk/c/272382/SPRIEVODCOVIA-alebo-Ja-o-Vlku-a-Vlk-za-humny.html?ref=rssNaboso (slobodova)Je preč čas vlka – čas voľnosti – bez podprseniek. Spomínam na svoje voľne hompáľajúce sa prsia a bosé nohy – zviazaná do korzetovej podprdy a lodičiek na vysokom opätku, ktoré ma nútia do mierneho predklonu a k tomu, aby som vystrkovala svoj oblý zadok. Pozerám sa do odrazu vo výklade, v ktorom sa vyníma moje zvlnené poprsie – asi tak o dve čísla väčšie ako bežne. “Panebože!” vzopnem v duchu ruky v zúfalstve, “veď to vôbec nie som ja. Ale akási atrapa bárbie. Objem pŕs a bokov by ešte ako tak sedel. Ale kde sú tie dlhé nohy, s ktorými som sa nenarodila?! Kam až to zašlo?” Vchádzam do najbližšej kaviarne, pýtam si kľúčik od toaliet. Narýchlo vyzliekam sťahujúci podprdu, ktorá mi bráni vo voľnom dýchaní a strkám ju do kabelky. Vraciam kľúčik. Predtým ako vykročím na ulicu, vyzúvam lodičky a kráčam. Opäť cítim zem pod nohami. Teda skôr asfalt, ktorý sa mi lepí na päty. V návale eufórie z návratu k slobode a prirodzenosti prehliadam tento malý detail. Nevadia mi ani začudované pohľady okolia. Zopár jedincov ma nasleduje a vyzúva si tiež svoje topánky. Nastáva reťazová reakcia. Na poludnie po meste už naboso behá temer polovica obyvateľstva.Wed, 13 Jul 2011 23:54:08 +0200http://slobodova.blog.sme.sk/c/270566/Naboso.html?ref=rssZlaté ruce alebo Ako ma navštívil bezdomovec Jožo Voľný (slobodova)Bezdomovec Jožo Voľný z jednej mojej poviedky, prišiel jedného dňa za mnou a povedal: „Mala by si ju prepísať.“ „Čo?“ „Tú poviedku.“ „Ktorú poviedku? Už si nepamätám.“ „Tú o mne, ako som podnikal. Má zlý koniec. Vôbec sa mi nepáči. Chcel by som normálne žiť a pracovať.“ „A čo by si preboha robil? Veď za tie roky si si zabudol aj zuby čistiť.“ „Náhodou používam dentálnu niť,“ začal sa brániť, „aj keď zatiaľ len z druhej ruky,“ dodal trošku sklesnuto. „Ale ak by si ju prepísala, mohlo by sa to zmeniť,“ pokračoval so zábleskom v očiach pripomínajúcich vlka. Zamyslela som sa, „máš pravdu. Keď si zoberiem, že to čo píšem sa mi veľakrát udeje, tak v rámci arteterapie by som si na papier nemala len vylievať svoju dušu, ale aj hľadať optimálne riešenia. Priznávam, že je vo mne ešte dosť negativizmu. Ak nechcem vyjsť na psí tridsiatok, čosi s tým musím urobiť. Ale musíš mi pomôcť. Ty musíš najlepšie vedieť, čo by ťa napĺňalo. Ináč by som ti zobrala slobodnú vôľu.“ „O to si sa už pokúsila. Našťastie neúspešne,“ narážal na tú predchádzajúcu poviedku. „Dobre, dobre. Môžeš mi, prosím ťa, odpustiť a povedať, ako by sme to najlepšie vymysleli?“ „Napríklad ten nápad s tou čajovňou saSat, 16 Apr 2011 22:03:58 +0200http://slobodova.blog.sme.sk/c/262656/Zlate-ruce-alebo-Ako-ma-navstivil-bezdomovec-Jozo-Volny.html?ref=rssLekáreň u Spasiteľa - Ako som si založila útulok pre týrané ženy (slobodova)Venujem všetkým týraným ženám, či už fyzicky alebo psychicky a želám im veľa sily, aby sa dokázali oslobodiť a nezostávali v tom, v čom nemusia. „Mali by ste si založiť útulok pre týrané ženy,“ ozval sa neznámy hlas v telefóne. „Pre týrané ženy? A to vám ako napadlo? Veď ma ani nepoznáte.“ „Dajte na moju radu, založte si útulok pre týrané ženy.“ „Načo by mi bol? Veď mám doma jednu, aj s tou si neviem dať rady. Týra samu seba i celé okolie, už roky.“ „Veď práve, možno by vám to pomohlo.“ „Nehnevajte sa, je neskoro, ako ste na mňa našli číslo a kto vlastne ste?“ „To nie je podstatné, dôležité je to, čo vám vravím. Ak máte ešte trošku rada samu seba, uvažujte nad tým. Má to budúcnosť.“ „Ako mám pomáhať ostatným, keď neviem pomôcť sama sebe!?“ zúfalo kričím do telefónu. „Veď v tom je ten háčik, nechápete? Podporil by som vás. Nechám vám čas na rozmyslenie.“ „O.K., Spasiteľu. Koľko času mi teda dávate?“ spytujem sa ironicky. „To je na vás, máte celý život. Ale pamätajte, čas letí rýchlo ako zrnká piesku v presýpacích hodinách. Keď sa rozhodnete, vyhľadajte ma.“ „Ale kde vás nájdem?“ „Pamätajte, čas letí ako...,“ vtom nás prerušilo. Nestihol nechať ani číslo. Nevadí, aj Fri, 18 Mar 2011 12:08:55 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/259815/Lekaren-uSpasitela-Ako-som-si-zalozila-utulok-pre-tyrane-zeny.html?ref=rssAko sa dal bezdomovec Jožo Voľný na podnikanie (slobodova)Jedného dňa prišla bezdomovcovi Jožovi Voľnému pozvánka z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny na školenie. V pozvánke bolo: „Dňa toho a toho sa začína príprava samostatne zárobkovej činnosti podľa paragrafu 49 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti. Dostavte sa na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny na číslo dverí 204 o 8:00 hod. Ako vypátrali jeho adresu Piata lipa zľava pod Urpínom, bolo Jožovi záhadou takou istou ako to, prečo ho pozvali na toto pre neho bezvýznamné školenie. Veď on nechce podnikať. Je spokojný so svojím životom. Lipa mu poskytne prístrešok a ľudia mu občas šuchnú do vrecka dáke to éčko. Vraj na jedlo, hoci dobre vedia, že aj tak si za to kúpi chľast. Aj by si kúpil jedlo, ale čučo predsa len hreje o čosi dlhšie ako suchý rožok či polievka. A vtedy aspoň zabudne, že je to veru už pekných pár rôčkov, čo sa neumýval. Ak neráta máčanie si nôh na brehu Hrona. Ej, veru, spokojný bol so svojím životom, až na povestnú krutú zimu 2004, keď mu odmrzli palce na nohách. Ale aj na to si zvykol. Veď takí horolezci sa kvôli tomu štverajú na osemtisícovky, kým on si takúto výslužku pokojne vysedel a vystál v parku na lavičke a na autobusovej stanici. VlasFri, 18 Mar 2011 11:07:53 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/259807/Ako-sa-dal-bezdomovec-Jozo-Volny-na-podnikanie.html?ref=rssAko išla Jana na vandrovku a vyslúžila si Berouňáčka (slobodova)/z cyklu poviedok V KOŽI ŽENY/ Sedím vo vlaku smerom z Prahy na Mýto. V dedinke Zdice musím prestúpiť. Akurát mi ušiel vlak na Mýto. Ďalší ide až za hodinu. Prechádzam sa po peróne. Rekonštruujú stanicu. Je tam kopec robotníkov. Medzi nimi jeden počerný fešák. Vyzerá ako Antonio Banderas. Cítim chlapské pohľady poškuľujúce na moje odhalené, slnkom opálené lýtka. Robím sa, že nevnímam. Cítim sa tak istejšie. Moje blúdiace kroky narazili na staršieho pána. Mohol by mi byť starým otcom. "Můžu vás pozvat na pivo?,“ pýta sa. „Nie, ďakujem.“ Keď ostanem sama, dvíham hlavu hore a čítam výstižný nápis HOSTINEC U STANICE. „...na pivo?,“ rezonujú mi v uchu pred chvíľou dopovedané slová. „A prečo nie!? Po tej ceste z Bratislavy celkom osvieži. Dobrý nápad.“ Vchádzam dnu, pri výčape si kupujem malé pivo. Zase cítim pohľady. Som tam jediná žena. Hľadám voľný stôl, keď tu ku mne prehovorí známy hlas. „Pojďte si ke mně přisednout,“ vraví pán, čo ma pred chvíľou pozýval.Wed, 02 Mar 2011 09:42:49 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/258209/Ako-isla-Jana-na-vandrovku-a-vysluzila-si-Berounacka.html?ref=rssSmutný dom - dedičstvo predkov (slobodova)„Hádajte, čo som našla!?“ zakričala Izabela s nadšením skrývajúcim nejaké tajomstvo. „Staré mince?“ ozval sa Marcel z druhej strany dvora. „Zima, zima, hádajte ďalej.“ „Ďalší zaváraninový pohár starý minimálne 30 až 50 rokov,“ ozvalo sa z povaly a zároveň z tadiaľ padla ďalšia kopa starého sena, ktoré Martin zhadzoval zo strechy. „Stále zima.“ „Zubnú kefku,“ vyšlo zo mňa. „Si blízko.“ „Storočnú zubnú pastu?“ nedalo mi. „Protézu,“ zakričala Izabela víťazoslávne a vzápätí vytiahla neporušený exemplár spoza chrbta. Bolo celkom obyčajné septembrové popoludnie. Práve sme sa pustili do druhej várky triedenia odpadkov a harabúrd v jednom starom dome, ktorý chceli Izabela s Marcelom uviesť do obytného stavu.Tue, 15 Feb 2011 16:23:45 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/256593/Smutny-dom-dedicstvo-predkov.html?ref=rssO tom ako sa Koza vyhrabala z bahna alebo ako sa koniec sveta nekon (slobodova)Autorovi sa dve predchádzajúce pesimistické verzie až tak nepozdávali. Hoci boli veľmi realistické a odrážajúce skutočný život. Snažiac sa pomôcť Koze, a vlastne aj sebe, pokúsil sa autor napísať verziu tretiu – optimistickú so symbolickým podnadpisom VzkriesenieTue, 15 Feb 2011 08:20:26 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/256550/O-tom-ako-sa-Koza-vyhrabala-z-bahna-alebo-ako-sa-koniec-sveta-nekon.html?ref=rssSamí samotári (slobodova)Atila otvoril dvere mestského úradu, spýtal sa čosi pošepky informátora, prešiel dlhou úzkou chodbou až zastal pred dverami číslo 421. Na chvíľu zaváhal, v rukách žmoliac čiapku, zhlboka sa nadýchol a zaklopal. „Ďalej,“ ozvalo sa spoza dverí. Atila sa opäť zhlboka nadýchol. Trikrát. Chytil kľučku, stlačil a vošiel. Neverili by ste ako mu odľahlo po tomto namáhavom výkone. Na tvár mu vystúpili kropaje potu. Utrel si ich rukávom. „No prosím?“ ozvala sa úradníčka spoza pultu ani nezodvihnúc k Atilovi zrak. „Ja, ja, ja,“ zakoktal sa Atila. „Áno, viem že ste tu. Vaše meno je Atila Szabó, poradové číslo 567, boli ste objednaní na ôsmu hodinu tridsiatu minútu. Ste presný. S čím ste prišli?“ „Ja by som potreboval povolenie žiť!,“ vyšlo z Atilu jedným dychom. Konečne je to zo mňa von. Pomyslel si v duchu. „Úradníčka až teraz skúmavo zdvihla zrak, pozrela sa ponad okuliare. „Tak povolenie žiť, vravíte. To musí byť vážne. S tým vám nemôžem pomôcť. To tu nedávame.“ „Ale vy mi musíte pomôcť!,“ ozval sa Atilov hlas nástojčivo. „Som dobrý človek. Mám na to papier, certifikát podľa ISO normy. Hneď vám ho aj môžem ukázať,“ a začal chvatne hľadať v koženej kapse. „Nechajte tak, veMon, 14 Feb 2011 20:51:01 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/256517/Sami-samotari.html?ref=rssPodobenstvo o koze a kope sena alebo Malá laznícka násobilka (slobodova)„Asi sa neobesím,“ povedala si jedného dňa Koza, pozerajúc sa na zmenšujúcu sa kôpku sena pred sebou. Bol začiatok februára 2012 a toho roku predpovedali koniec sveta. Keďže Koza bola zvedavá, neodradila ju ani vidina toho, že kopa sa čoskoro minie a kým vyrastie prvá tráva, potrvá ešte mesiac, možno aj dva. Zrátala všetky slamky a číslo, ktoré jej vyšlo vydelila počtom dní, ktoré chýbali do konca marca. Toto číslo, predstavovalo počet slamôk na jeden deň – magická deviatka. Deviatku vydelila tromi a zistila, že keď sa trošku uskromní ráno môže zjesť tri slamky, na obed tri a aj na večeru jej zvýšia tri. Spokojná s výsledkom počtom, ľahla si spať. „Ak vynechám raňajky,“ uvažovala, keď sa zobudila, „tak mi ostane na obed a večeru viac.“ I napila sa vody z potoka, aby zaplnila svoje brucho. To isté sa opakovalo na obed aj večer.Mon, 14 Feb 2011 18:43:17 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/256496/Podobenstvo-o-koze-a-kope-sena-alebo-Mala-laznicka-nasobilka.html?ref=rssKurička (slobodova)„Čas je vzácny, treba ho vedieť využiť. Ľudia ním plytvajú,“ pomyslela si Helena. Naštiepala triesky, vložila ich do pece na noviny, škrtla zápalkou, počkala kým sa oheň rozhorí a priložila štyri polienka. Zavrela pec. Zaliala si kávu a sadla si na stoličku. Pomaly odchlipla z obilnej kávy, odhryzla z chleba, odpila z kávy, „ľudia ním plytvajú na kadejaké somariny,“ pokračovala v myšlienke, od ktorej ju vyrušila ranná šichta. Zrakom skontrolovala zelené číslice na termostate a keď videla, že nestúpajú, odložila kávu, vstala zo stoličky, vytiahla klapku, otvorila dvierka na peci. Priložila pomaličky polienka. Dve – tri – štyri – tak, aby bola pec plná. Zavrela dvierka, sadla si na stoličku a začítala sa do knihy.Mon, 14 Feb 2011 15:20:06 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/256472/Kuricka.html?ref=rssVôňa peňazí, smrad ženy a cena života (slobodova)Fero, majiteľ benzínovej pumpy, držal v rukách tržbu, ktorú sa práve chystal odniesť do banky. Vtom prišiel Tóno, s ktorým spolu drali lakte v školských laviciach. Volali ho Filozof, pretože sa pri každej možnej príležitosti zamýšľal nad zmyselnosťou ženy a nezmyselnosťou peňazí. Nechápal, prečo by ľudia mali byť monogamní a nemohli si vymieňať manželky, prácu za prácu, resp. tovar za tovar, tak ako to robili kedysi predkovia. Tvrdil, že peniaze sú umelé, čo dokázala aj vojna alebo kríza, keď zrazu jedlo bolo na prídel a najlepším platidlom boli cigarety. „Hodnota peňazí spočíva v miere, akej im Človek prikladá význam,“ začal rozvíjať svoju x-krát opakovanú teóriu peňazí, keď ho Fero na ceste do banky zavolal na kávu, „mne ti peniaze vlastne nikdy nevoňali,“ pokračoval. „Preto aj smrdíš grošom,“ odpovedal mu Fero, ktorý bol odjakživa úspešný a už ako druhák na základke si zarábal tým, že chodil na pumpu umývať autá. Neskôr zbieral staré nefunkčné bicykle, rozoberal ich na súčiastky, dával dokopy a potom predával. Už ako šestnásťročný mal svoj obchod, ktorý kvôli nízkej vekovej hranici musel byť napísaný na starého otca Alfonza. Školu ledva vychodil a maturitou prešiel len vďakWed, 04 Aug 2010 14:11:50 +0200http://slobodova.blog.sme.sk/c/237200/Vona-penazi-smrad-zeny-a-cena-zivota.html?ref=rssVôňa peňazí (slobodova)(Mládeži do 15 rokov neprístupné! Citlivým osobám sa tiež neodporúča!) Som bádateľ-ka. Skúmam patologické javy. Celý život je v podstate jeden veľký patologický snár. Momentálne skúmam život v tzv. ekodedine, no ja to stále radšej nazývam: lazy (vyslovuj „lejzy“ – t.j. lenivý v angličtine). Od ekodediny máme asi ešte ďaleko, podľa mňa. Ale blížime sa k cieľu. Možno. Vlastne iste. Len nevieme k akému. Jedným z patologických javov, nad ktorým si lámeme hlavy, je e-KO-no-MIC-KÁ samostatnosť. Ekonomika – to je to, čo tu nefunguje. Vlastne nie je. A s tým súvisí ďalší pato-LOGICKÝ jav – CHUDOBA – materiálna. Na rozdiel od DUcHOVnéÉHO rozkvetu, ktorým predčíme hádam aj Tibet.Wed, 04 Aug 2010 10:41:13 +0200http://slobodova.blog.sme.sk/c/237171/Vona-penazi.html?ref=rssKaždý (ne)môže byť kozmonautom (slobodova)Najprv vznikol svet, potom človek. Človek sa chvíľu objavoval všetko naokolo a tešil sa ako malé dieťa. Ale keď je koze dobre, ide sa šmýkať na ľad. A tak aj človeku sa po čase zunovalo dobroty a začal sa, hádajte čo? No predsa nudiť. A keďže nebol sám, zišli sa všetci ľudia z okolia a vymysleli si podivuhodnú hru. Rozdali si medzi sebou figúrky a potom sa hrali na to, čo nie sú. Jeden bol bankárom, ďalší riaditeľom školy, obchodníkom, hokejovým trénerom, učiteľom, majiteľom realitnej kancelárie, popovou hviezdou, porotou v Superstar... a všetkým možným, čo človek vymyslel. Len na mňa vtedy zabudli, a tak som si musel vymyslieť sám, čo budem robiť. Chodil som po meste a bavil som sa s ľuďmi. A zbieral som námety na to, čo by som mohol urobiť s mojou, už aj tak vopred stratenou existenciou. Čím by som mohol byť okrem toho, že som slušný občan, ktorý chce byť len sám sebou. Ale to nikomu nestačilo.Mon, 19 Apr 2010 17:23:34 +0200http://slobodova.blog.sme.sk/c/226322/Kazdy-nemoze-byt-kozmonautom.html?ref=rssNa ceste v koži ženy (slobodova)Keď som bola malá, túžila som cestovať. No naši nemali peňazí a tak som prestavovala nábytok vo svojej izbe. Každého polroka. Minimálne. Podľa chuti. Teraz sa pre zmenu sťahujem z domu do domu, z izbičky do izbičky. Každého polroka. Podľa potreby. A tak sa pomaličky pripravujem na cestovanie. Zatiaľ nemám odvahu na veľkú cestu. Mám stále príliš veľa majetku. Snažím sa ho postupne zbavovať, ale nedarí sa. Stále lipnem na Veciach. Už som sa zbavila Bytu, Nábytku, Kuchynského Riadu, Strojčeka na Zuby i neverného Manžela... ale stále sa neviem zbaviť toho, čo mi je najbližšie. K pokožke. Handier, teda šatstva. Mám ich príliš veľa. Všakovakých. Napríklad, neviem sa zbaviť šifónovej sukne. Bielej so žltými a tyrkysovými kvetmi. Je krásna. Ale na lazoch nosiť šifón? Bola by som ako malomeštiačka. V podstate aj som. Banská Bystrica, z ktorej pochádzam nie je až také veľké mesto. Ešte mám veľa krásnych kusov oblečenia, ktoré každého pol roka vytiahnem a preložím do škatule a rozhodnem si ich predsa len ponechať. Čo ak sa niekedy vrátim do mesta a opäť zaradím? A tak prevláčam všetky veci, akoby mi nestačila ľahkosť osudu, ktorý vláčim na pleciach.Thu, 08 Apr 2010 11:43:39 +0200http://slobodova.blog.sme.sk/c/225184/Na-ceste-v-kozi-zeny.html?ref=rssZ ruky do huby alebo Laznícka (slobodova)Žijem na lazoch. Z ruky do huby. Chytím za hrsť ryže a vložím do huby. Chytím zemiak, dám do huby. A zjem. Aj so šupkou, rovno z role, bez toho aby som ho uvarila. Milujem totiž surové zemiaky. Otec mi vraví, že by som ich mohla aspoň umyť, vraj sú špinavé od zeme. Mne sa to tak nezdá. Podľa mňa, zem je čistá. A keď môžeme pestovať zemiaky v zemi, prečo by sme ich nemohli so zemou aj jesť. Dospelí majú jednu vlastnosť, ktorú my, deti našťastie nemáme. Všetko zbytočne komplikujú. Keby nebolo dospelých, život by bol omnoho jednoduchší. Ale aj ja raz budem dospelá, tak im to tolerujem.Thu, 11 Mar 2010 14:23:01 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/222412/Z-ruky-do-huby-alebo-Laznicka.html?ref=rssE.T. volat domu – alebo ako som bola na vlastnom pohrebe (slobodova)Mama mi napiekla môj obľúbený punčový koláč. Keď mi ho chcela pribaliť na cestu, povedala som jej: „Neblázni, bola by ho škoda, v zemi to aj tak padne za obeť červom. Radšej to zober tým pozemským, čo sa nazývajú korunou tvorstva. Stála som tam a pozerala ako na truhlu padá hlina. Preciťovala som ako ma na druhej strane tlačí strach z uzavretého priestoru a vrstva hliny, ktorú nahádzali na moju rakvu. Nech som sa namáhala akokoľvek, nič som necítila. Konečne. Bola som mŕtva.Mon, 04 Jan 2010 14:17:05 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/215005/ET-volat-domu-alebo-ako-som-bola-na-vlastnom-pohrebe.html?ref=rssPobehlica (slobodova)V minulom živote bola pobehlica. Pobehovala od domu k domu hľadajúc kúsok lásky alebo aspoň kohosi kto by sa tváril, že ju má rád. Keď mala štrnásť rokov macocha ju vymenila na trhu za vola.Sat, 02 Jan 2010 16:22:44 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/214800/Pobehlica.html?ref=rssBalada o soche a básnikovi (slobodova)Vyhliadol si svoju obeť. Sochu. Bola celá z mramoru. Nosil jej kvety a skladal básne. Chcel aby bola jeho múzou. Zvykol jej doniesť tabuľku horkej čokolády a díval sa spolu s ňou na Mliečnu dráhu, aby sa v noci necítila osamelá. Snažil sa prebudiť v nej ten najhlbší cit, o ktorom píšu básnici. Všetci ho pokladali za blázna. Nik neveril, že sa mu to podarí. Svojou vytrvalosťou obmäkčoval srdcia všetkých žien. Nejedna si priala, aby jej prejavil nejaký muž toľko priazne ako básnik onej soche. Pomaly všetky ženy v meste začali žiarliť a nenávidieť ju. A socha ostávala stále meravá. Aspoň navonok. No nik netušil, okrem básnika, čo sa v jej srdci deje. Nik nevidel, že jej mramorové srdce začína pomaly mäknúť. Nečudo, veď aj mramor má predsa dušu. Až jedného dňa sa to stalo. Ako tam pri nej stál a rozprával o ďalekých krajoch, nevyhratých bitkách, nepokorených horách a neprežitých láskach, padlo mu čosi teplé na plece. Bola to slza.Mon, 28 Dec 2009 12:31:25 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/214336/Balada-o-soche-a-basnikovi.html?ref=rssVlaky (slobodova)Jedného dňa, keď opäť prišla (moja nevšedná kamarátka) aj so svojou úzkosťou a strachmi, ticho som si povzdychla, zobrala ju za ruku a odviedla som ju k železničnému návestiu. Stretla som tam výpravcu môjho vlaku s 1,9 promile. Akurát mal pauzu medzi dvomi fľaškami. Keď som sa ho pýtala, kedy je ohlásený príchod vlaku, uhol si z fľaše a tváril sa, že ma nevidí. Tak sme si tam s mojou vernou kamoškou sadli pred koľaj a pozorovali sme vlaky, ktoré už dávno z môjho života odišli.Mon, 28 Dec 2009 10:07:22 +0100http://slobodova.blog.sme.sk/c/214329/Vlaky.html?ref=rss