reklama

Smutný dom - dedičstvo predkov

„Hádajte, čo som našla!?“ zakričala Izabela s nadšením skrývajúcim nejaké tajomstvo. „Staré mince?“ ozval sa Marcel z druhej strany dvora. „Zima, zima, hádajte ďalej.“ „Ďalší zaváraninový pohár starý minimálne 30 až 50 rokov,“ ozvalo sa z povaly a zároveň z tadiaľ padla ďalšia kopa starého sena, ktoré Martin zhadzoval zo strechy. „Stále zima.“ „Zubnú kefku,“ vyšlo zo mňa. „Si blízko.“ „Storočnú zubnú pastu?“ nedalo mi. „Protézu,“ zakričala Izabela víťazoslávne a vzápätí vytiahla neporušený exemplár spoza chrbta. Bolo celkom obyčajné septembrové popoludnie. Práve sme sa pustili do druhej várky triedenia odpadkov a harabúrd v jednom starom dome, ktorý chceli Izabela s Marcelom uviesť do obytného stavu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Po krátkej pauze pri obdivovaní zachovalej zubnej protézy, ktorú tam zanechala pani Sedláčková, sme sa dali opäť do upratovania. Chytila som do rúk sklený pohár a v ňom som našla malého hadíka. „Kto z vás sa vyzná do hadov?“Izabela pricupitala, priložila tvár celkom blízko k poháru skúmajúc malé klbko na dne pohára. „To bude slepúch.“„Tiež som si myslela. Len som si nebola istá, či to nie je zmija.“Vtom dobehla Veronika, vytrhla nám pohár z ruky a hodila skúmavý pohľad na slepúcha. „Veď je to zmija,“ vyhlásila pokojným hlasom, akoby vôbec nešlo o jedovatého hada. Má všetky vonkajšie znaky zmije.Vtom prišiel Marcel, ktorý mal zrejme tiež potrebu zapojiť sa do nášho prírodovedeckého okienka. Pozrel sa na hada skúmavo a potvrdil Veronikinu verziu.„Zaujímavé. Vôbec som sa nezľakla. Keby som vedela, že je to zmija, tak sa určite zľaknem,“ povedala som nahlas. Niekedy je celkom fajn sa nebáť a len skúmať to, čo prichádza. Pomyslela som si v duchu, vracajúc sa k svojmu nevysvetliteľného strachu z prežitia, ktorý ma zvykol zachvátiť každú jeseň. Strach. Tak často opakovaná téma v mojej hlave. Hoci som za posledných pár rokov úspešne zvládla niekoľko lekcií o prekonávaní strachu priamo v živote, stále tam bol. Zakorenený hlboko vo vnútri. Akoby som mala kdesi červíka, ktorý mi nechcel dovoliť sa radovať zo života na sto percent. Ty beťár, tohto roku si s tebou poradím! Povedala som mu v duchu rozhodne a zahľadela som sa do hustého čierneho lesa, ktorý sa rozprestieral za čistinkou akoby ma pozýval prebádať jeho temnoty. „Tak ja toho hada zanesiem do lesa,“ povedala Veronika a vytrhla mi pohár so zmijou. Pomaly odkráčala smerom do lesa. Môj zrak ju sledoval akoby stopoval môj strach. Nepodľahnem ti, kamarát. Tentokrát už nie. Zarezonovalo vo mne skalopevné rozhodnutie nedať sa zahnať do kúta vlastným strachom. Chvíľu som ešte hľadela na les a potom som sa opäť pustila do práce, zvedavá na to, čo nám tu naši predkovia ešte nechali. Straty a nálezy nedali na seba dlho čakať v podobe pohárika a fľaše, ktoré som objavila pod desať centimetrovou vrstvou hliny na mieste, kde pred polhodinou objavila Izabela protézu. „Nalial si, napil sa a potom to tu zabudol,“ skonštatovala Izabela hľadiac na môj ďalší, dosť často sa opakujúci nález. „Potom odhodil bakuľu,“ pokračovala v rekonštrukcii prípadu Izabela s fantáziou jej vlastnou.Ale čo tu robí táto lebka líšky? Mne tu nijako nezapadá,“ vyslovila som pochybnosti o tom, že sa to mohlo udiať aj ináč. „Pozri aké má zdravé a zachované zuby!“ skúmala som chrup. „Možno sem líška vtrhla, podrhla mu sliepky a dedko ju ovalil bakuľou. A potom si od zúfalstva nalial. Keď si vypil zadriemal na slnku...„A už sa neprebudil,“ skočila mi do reči Izabela. „Alebo nevedel uniesť stratu a trafil ho šľak.“„Aj to je možné. Moja starká sa so sliepkami rozprávala a jej kocúr s nimi spával.“„A čo tá protéza?“„Jednoducho si ju vyložil, pretože mu prekážala.“ „Čo s ňou? Kam ju mám dať? Nie je to škoda vyhodiť?“ ozval sa vo mne hlas starinára.„Nechaj ju, ja si ju odložím na starobu. Nebudem musieť vycálovať tritisíc eur,“ zažartovala Izabela. V povznesenej nálade sme pokračovali v archeologických vykopávkach občas testujúc zásoby domácej pálenky, previazanej bielou stužkou, ktorú sme našli. Nebyť posledného nálezu tak sa domov poberiem s radosťou v srdci. Ale o hodinku vyšla Izabela na dvor z domu nesúc veľký obraz. Keď som sa dostala k umeleckému dielu, už boli všetci z našej partie okolo neho. Z čierneho ozdobného rámu vystupovala čierno-biela fotografia. Našu pozornosť ako prvú upútala vysoká postava ženy ležiacej v truhle. Nad ňou stála smútiaca rodina. Dvaja malí chlapci, ktorí mohli byť jej synmi, muž v stredných rokoch, pravdepodobne jej manžel. Starček so starenkou boli asi rodičmi manžela a starými rodičmi chlapcov. Dievča vo veku približne osemnásť rokov malo črty podobné s manželom. Takže mohlo ísť o sestru pozostalého manžela a dcéru starčekov. Žena ležiaca v truhle mala nezvyčajne dlhé ruky a telo v pomere k ostatným ľuďom na fotografii. Mala dlhé vlasy, ktoré boli asi jej pýchou, pretože jej viseli z truhly, akoby sa nimi chcela ešte naposledy popýšiť.„Z kadiaľ si ho doniesla?,“ spýtala sa Veronika.„Z kuchyne. Visel v kuchyni na stene. Ide z neho smútok. Tak ako z tej izby. Už to konečne chápem,“ povedala Izabela so slzami v očiach.Predstavila som si ako sa chlapci denno denne pozerali na obraz mŕtvej matky. Ako rástli. Ako chodili do školy. Vracali sa z nej. Sadli si k večeri, ich ústa prežúvali chleba s hrachovou polievkou a ich oči sa vnárali do matkinej podobizne. A ráno tá istá scéna. Potom sa mi zjavili chlapci už ako veľký chlapi. Aj naďalej žili v tomto dome. Sadali si ku stolu, ráno, na obed a večer k jedlu a obraz na nich stále prehováral. Denno denne. Až kým sa neoženili a jeden z nich sa po čase nepresťahoval do vedľajšieho domu, ktorý s bratom spoločne postavili. Nakoniec som už videla len zhrbeného starčeka, ktorý vyšiel na priedomie opierajúc sa o svoju bakuľu. Sadol si na drevenú, jeho rukami vyrezávanú, lavičku, spod ktorej vytiahol schovanú fľašku s pohárikom a nalial si. A tak tam sedel umárajúc sa v smútku, ktorý ho ťažil celý život a hľadel do očí smrti, až kým ho neoslobodila. Keď som kráčala v ten večer domov, pridal sa k môjmu strachu ešte jeden pocit. Hlboko sa zakorenil v mojej duši, až kým neprišla jar. Slnečné lúče napokon predsa len prežiarili tmu v duši, do ktorej sa ponorila za dlhých zimných večerov.

Jana Slobodová

Jana Slobodová

Bloger 
  • Počet článkov:  202
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Snažím sa ŽIŤ najlepšie ako sa len dá - žiť a živiť sa tým, čo ma baví, napĺňa... zacina sa to darit... spievam a hram na ulici a "predavam" RADOST, divam sa ludom do oci... Zoznam autorových rubrík:  ZAJEZKAPoéziaO veciach mimo násRozprávkySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu