Cez Thesaloniky, Alexandropolis na Samothraki - V. časť z knihy - V Krajine predkov II.

Autor: Jana Slobodová | 12.1.2018 o 19:04 | Karma článku: 2,20 | Prečítané:  143x

1.9.2017 – letíííím z Barcelóny do Thesaloník . A potom sa nejako dopravím do Alexandropolisu a zoberiem trajekt na vytúžený grécky ostrov Samothráki. Možnosť ísť blablacarom som zahodila. Prišlo mi nechať lepšie všetko otvorené.

Veď neviem, či sa v Thesalonikách alebo v Alexandropolise nezdržím – deň, dva. Alebo či sa nezastavím aj v Kavale.Po blúdení uličkami Barcelóny a rozlúčke s Klárou a Víťom a balení, ktoré som si ani po štyroch rokoch cestovania nezamilova, líham o druhej do postele. Po dvoch hodinách zvoní budík s mojim skvelým zvonením, kde ženský hlas oznamuje: „It is time to wake up, it is time to wake up!“ O.k. ešte. 15 minút a idem. Chcem stihnúť metro o piatej a bus o šiestej do Girony. Trepem sa s tažkým baglom, príručnoou taškou, gitarou na bruchu a dvomi veľkými krabicami uličkami ako pinquin. Na počudovanie som sa došuchtala na metro o 5:06, hoci sa mi zdalo, že to trvá večnosť. O pol šiestej som na stanici. Kurnik šopa! Informácie sú otvorené až od siedmej. Ktosi ma naviguje na poschodie a kupujem lístok s niečou pomocou v automate. Týmto mašinkám a elektronike veľmi nerozumiem… ako som začala cestovať, opojila som pravú časť mozgovej hemisféry. PC používam len na písanie, veľmi sporadickú kontrolu mailov a facebook. Ktorému sa síce snažím vyhýbať, ale z času na čas sa naň viem celkom namotať, ak som v civilizácii a mám prístup na net. Našťastie zvyčajne osem mesiacov z dvanástich žijem na ceste a aj keď som v meste, radšej si užívam more ako počítač.No bus o šiestej je plný, tak som dostala lístok na 7:40. Mám skoro dve hoďky čas. Tak vybaľujem gitaru a hrám a spievam: Ben adam, Mi Haiš, Havaja…, Mám ja orech, nejaké cigánske. Chalan, čo doteraz spal v kúte naproti sa preberá a so záujmom počúva. Po pätnástich minútach ma zruší strážna služba. Tak balím gitaru do puzdra. „You finished?“, prichádza ku mne chalan z kúta a pýta sa sklamane. „I must, they forbid to play here without permision.“ „How do you know this songs?“ „I was in Israel two years and half.“ „It is so nice to hear songs from my country, especialy theese days, when we have special holidays.“ Dozvedám sa,, že chalan je z Jeruzalema. Chvíľu sa bavíme, kto sme a kam smerujeme. Vravím, že jednu dobu som mala chuť nachvíľu žiť v Jeruzaleme a rozmýšľam o alyia, hoci tým som si nie úplne istá. Lúčime sa. „So, see you in Jerusalem.“„See you in Jerusalem.“„So see you, without any changing of address. We will meet.“„Sure.“ Toto milujem. Keď vieš, že niekoho opäť stretneš a kontakt si nemusíš vymieňať. Connection, spojenie!„Shalom, Yair.“„Shalom, Jana.“  Nočné Thesaloniky mi ponúkajú zaujímavé obrazy. Som v skutočne dobrom filme naživo, namiesto telky alebo divadla.Herec – účastník – aktér i pozorovateľ zároveň.Meno režiséra Chaim, osvetľovač Yereach - Mesiac.Názov filmu – Thesaloniky ba laila – Nočné Thesaloniky.Keďže som omylom vystúpila z busu na vlakovej a nie autobusovej stanici, zisťujem, kedy mi ide vlak. Posledný som zmeškala a ráno ide o siedmej. Dokonca cesta vyjde len jedenásť eur, kým bus by ma vyšiel tridsať. Takže super, „nešťastná náhoda“ mi nahrala do kariet a ušetrila dvadsať euro a život rozhodol, že si teda dám nočné Thesaloniky. Vyťahujem mapu, čo mi dali na letisku a spytujem sa na niečo dostupné v pešej vzdialenosti. Za tridsať minút chôdze dorazím k Bielej veži. Bola som tu pred štyrmi rokmi a jedným mesiacom po gréckom rainbow. So Jean Luckom, Monikou, Tobiasom a Oscarom. Škoda že tu nie je aspoň Tobias. To boli moje cestovateľské začiatky v plienkach. A Tobiasa mi vtedy zoslal na dva mesiace Boh. Najlepší sprievodca a kamarát v jednej osobe, akého som v živote (alebo do istého budu) stretla. Veľká podpora a neskutočná harmónia. V majskom kalendári sme obaja Biele Spektrálne Zrkadlo a tie sa navzájom podporujú . A tak aj bolo. Mohli sme spolu variť, umývať riady… a iné praktické veci na ceste bez toho, aby sme si museli vravieť, kto čo bude robiť a kto čo musí a kto čo očakáva od toho druhého. A bez toho, aby mal niekto pocit, že ten druhý robí menej. Nuž Tobias tu nie je, iba v spomienkach. Ale je fajn vracať sa /po 4 rokoch/ na miesto, ktoré už poznám, trošku. Rozoznie sa gitara a spev z reprákov pouličného muzikanta, sadám si pod strom a počúvam.No zrazu sa čosi strhne. Zúfalec beží s bielou plachtou plnou tovaru. Za ním policajt. V snahe zachrániť aspoň seba, hádže plachtu s tovarom na zem a uniká. No o dvesto metrov ďalej sa to nepodarilo nejakej černoške. Počuť jej krik a vidím ako ju chytá policajt. Snaží sa mu vymaniť, no on ju silno drží. Volá na pomoc kumpána. Po chvíli sa okolo černošky zbehne húf asi dvadsiatich policajtov. Väčšina z nich príde na motorkách. Je to naozaj nutné? Toľko policajtov na jednu ženskú? Dávam sa do reči s domorodcom. Chcem vedieť, čo sa udialo. Vraj čierny trh. Sú proti nemu. Je tu kopec pouličných obchodníkov s teniskami a tričkami. Pravdepodobne bez povolenia. „A ty čo robíš?“ spytujem sa ho. Som nezamestnaný. Vravím mu svoj názor na čierny trh. Prečo by ma niekto mal limitovať a určovať mi, čo môžem, smiem, nesmiem a musím robiť? Ľudia by mali byť slobodní.Po asi tak polhodinke a nejako podarí policajtom zdvihnúť černošku so zeme a odídu s ňou. Mali by ste vidieť tú silu akou sa držala pri zemi a oni nevedeli s ňou ani pohnúť. Jej strach. Bŕŕŕŕ. Je mi z toho smutno a nemôžem nič urobiť, aby som jej pomohla.Gitarista začne znovu hrať. Počúvam a dám sa do tanca. Po chvíli balí a ja sa idem trošku potúlať. Vraciam sa k Bielej veži, kde nájdem skupinku mladých ľudí tancujúcich swing. Sedím a kochám sa… ľahkosťou pohybu, hravými kreáciami. Potom sa so mnou dajú do reči. Vravím, že idem na Samothráki. Budú sa Ti páčiť. Tomu verím. Som zvedavá. Keď dotancujú a dokeciame je tuším jedna či dve hodiny v noci. Nuž vydám sa pomaly uličkami na stanicu. Možno si tam zdriemnem. Na jednej z ulíc stretám skupinku domácich, hrajúcich na gitarách a buzuki. Pridávam sa k nim, počúvam. Vodca bandy sa pýta, či chcem čosi piť alebo jesť. Nie vďaka. Som okej. „Nechce jesť, ani piť,“ dodáva pre seba. Pokúšam sa s nimi hrať, no nemám na nich. Vodca si ma aj tak uctí pivom a neskôr pizzou od jeho mamy. Správa sa ku mne ako k prvej dáme. Aj keď je to „len“ pouličná banda, lichotí mi to. Cítiť sa uctenou mužom. Asi by to nebolo pre mňa žiť s týmto chlapíkom, ale pocit, ktorý vďaka nemu zažívam, som posledný rok nezažívala. Spomínam si na časy na brehu Mŕtveho mora, keď som sa cítila ako Cigánska princezná… A moji kamaráti mi nosili potraviny, drevo, vodu… A ja som varila a umývala riady. Alebo niekto iný, kto mal na to chuť. Striedali sme sa a dopĺňali. Starali o seba.Pozerám na hodinky. Ani neviem ako ten čas ubehol. Je päť hodín ráno. Čas pobrať sa na vlakovú stanicu. Tam si zdriemnem, pokiaľ sa dá, lebo policajti budia mňa aj ostatných cestovateľov. Vadí im, že ležíme na lavičkách. Musíme spať po sediačky. Myslím si o nich svoje. Pred siedmou sa presúvam do vlaku. Pani pri okienku, mi pri kúpe povedala, že ide z druhého nástupišťa. No na tabuli nie je číslo. Tak nastupujem do vlaku a spytujem sa, či ide do Alexandropolis. Dvaja ľudia krútia hlavou, že nevedia kam ide. Ďalšia pani vraví, že ide do Sofie. Nuž chaos. Snáď ma dovezie kde treba. Zaspávam. Budím sa 7.30 s pocitom, že som na ceste. Po chvíli zisťujem, že čosi nie je v poriadku. Vlak stojí. Spytujem sa, čo sa deje. Opäť nikto nevie. Nakoniec sa dozvedáme, že sa čaká na vlak z Atén a možno vyrazíme o jedenástej alebo dvanástej. Niektorí ľudia sa radšej vydajú na autobus. Ja ostávam. Využívam čas na spanie. Vyrážame okolo obeda. Hodinku pred Alexandropolisom máme zastávku – hodinovú – v nejakých Rikinčiciach. Domáci sú nervózni. Mne je to jedno. Sadnem si a hrám na gitare. Konečne prichádza vlak, do ktorého prestupujeme. V Alexandropolise vystupujem večer, loď som zmeškala. Sondujem, kedy ide ďalšia. Až zajtra o desiatej. Hľadám miesto, kde môžem zložiť ťažký batoh, aby som mohla obehnúť mestečko a možno zabaskovať. Nachádzam jeden hostel. Slečna na recepcii je ochotná, a nemá s tým problém. Chodím, blúdim. Je to tu také rušné, komerčné. Síce turistov na mraky, no nenachádzam uličku vhodnú pre mňa na hranie. Nakoniec narazím na muzikanta, gitaristu s bedňami. Debatíme. Skúsim spievať do mikrofónu bez gitary. Ako keby som veslovala bez kormidla. V mikrofóne počuť každú odchýlku. Nakoniec mi ponúka jeho hamak na nocľah. Prečo nie. Pridá sa ešte dvojica z Istanbulu. Chalanovi požičiavam gitaru, nevie sa od nej odtrhnúť, idem spať a gitaru mu nechávam s dôverou na starosti. Nechcem mu kaziť radosť.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kočnera obvinili za prevody bytov vo Five Star Residence

Celkovo je obvinený už v štyroch prípadoch.

DOMOV

V byte z Gorily vraj Fico pil kolu, po rokoch v kauze vypovedal

Úrad špeciálnej prokuratúry nechce prezradiť, kedy šéfa Smeru vypočuli.

Stĺpček Petra Schutza

Fica síce v Gorile vypočuli, ale vždy mu to bolo jedno

Reforma polície nie je záležitosť týždňov.


Už ste čítali?