VI. časť z knihy - "V Krajine predkov I." - Izrael - Magic house and Dead Sea

Autor: Jana Slobodová | 24.2.2018 o 22:53 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  113x

Lejak neprestáva celý týždeň. A tak ja, Diego a dievčina Noa, trávime v Magickom dome nakoniec pár dní. Čas si krátime prechádzkami po pobreží a čumením na hviezdy alebo výpadmi do Tel Avivu. Jednou z výsad domu, je vyhrievaný 

malý bazén, v ktorom trávim veľa času sama a občas sa ešte poddávam smútku z rozchodu s Udim. Voda mi pomáha čistiť. Ďaľším obľúbeným miestom domu sa pre mňa stala strecha. Je z nej úžasný výhľad – na more, ktoré je pár sto metrov od domu - na „mrakodrapy“ Tel Avivu a v diaľke sa črtajú hory Jeruzalema. Od Poľských turistov, ktorí sem zavítali, sa dozvedáme, v Jeruzaleme a na severe dokonca snežilo a oni zostali kvôli kalamite na týždeň zaseknutý v Jeruzaleme.

Dozvedáme sa, žepri Mŕtvom mori je mini rainbow stretnutie, oslava rovnodennosti a zároveň čistenie pláže. Tak s Diegom a jeho psom Hutchom vyrážeme autobusom do Jeruzalema a tam ideme na stopa. Stretáme dvoch chalanov z Jeruzalema, majú ten istý cieľ. Stopujeme spolu. Keď zastaví auto, miesto je voľné len pre tri osoby. Diego a Hutch ostávajú stopovať a ja nasadám s chalanmi do atua. Počas cesty sa zblížime. Jeden z nich sa ma spytuje, aké je to pre mňa byť v Izraeli. Ako ho vnímam z pohľadu z vonku. Vravím, že sa necítim, že som v cudzej zemi. A že aj napriek tomu, že tieto púštne hory, popri ktorých teraz prechádzame som v živote nevidela, je to tu pre mňa akosi známe. Je to zvláštne, no cítim sa doma.

Dorážame na Mitskuke Deragot, kde je už väčšina ľudí, ktorých poznám z rainbow a z mierového festivalu. Opäť si užívam oheň, spoločenstvo ľudí, spev a oslavu rovnodennosti. Pri ohni stretávam sestru Clemantínu, ktorá je súčasťou potulnej divadelnej skupinky Zelená planéta (Kochava Jarok) a ktorá mi posledný deň na rainbow veštila z kariet. Prichádza ku mne a vraví mi „I love you sister.“ Cítim blízkosť. Stretávam Rafaela a ukazuje mi, kde je kuchyňa a dodáva, že predtým tu bola jeho zula.

Obieham ohne, a narážam na Ofera z Adama. Objímame sa a medzi nami prebieha neskutočná radosť. Čudujem sa, že mi je taký blízky. Síce som v jeho Mierovej záhrade v Adama strávila desať dní, no veľa sme spolu nerozprávali. Vravím mu,„I do not know nothing.“ Odpovedá mi, „it is the best.“ Tieto slová zostali vo mne navždy a v časoch, keď opäť neviem NIČ a neviem ktorým smerom sa vydať, čo robiť so svojím životom, viem, že to pominie, že je to obdobie čakania, dozrievania pre situáciu, ktorú vesmír pre nás chystá. A že potom príde nečakaná zmena a ako lúsknutím prsta, zrazu dostanete odpoveď a vyrazíte, tam kam máte vyraziť alebo sa tam proste nejako ocitnete. A dôjde Vám, že ste TAM a že je dočasný koniec NEVEDENIA.

Putujem ďalej od ohňa k ohňu. Ocitnem sa v jednej zo zúl, je tu Uri a jeho priateľka z Nemecka Katarína. Varia večeru. A ktosi hrá na hudobný nástroj. Tancujem. Malá dievčina, ktorá sedí pri ohni najprv na mňa s obdivom pozerá a potom sa pridáva. Keď sa rozbehnem s Hutchom preč, dievčina beží za mnou. Je mi to divné a potom si vravím, že to asi nebeží za mnou, ale za Hutchom. Večer je veľký oheň a sprevádza ho hudba. Tancujem a neviem prestať. A Diego tiež. Čo je dôležité, je že mám priestor.Dívam sa na hviezdy a mám pocit, že počúvam Exupéryho odkaz z knihy Malý princ. Akoby na tomto mieste, ktoré sa nachádza pri Mŕtvom mori mínus päťsto metrov pod hladinou mora, čosi došlo. Ale neviem to dať do slov. Spomínam si na báseň, ktorú som napísala pred pár rokmi, nemajúc potuchy o tom, že niekedy dorazím k tomuto špeciálnemu miestu.

Atlantída

Nemám slov, čo vyriekli by ako rieka, čo sa v mojej duši skrýva. Usadené hlboko, hlboko tak prehlboko ...na DNE... Mŕtveho mora.

Sadám si do kruhu a ocitám sa pri dievčine, čo za mnou bežala. Volá saAbigail. Kladiem si hlavu na jej lono a mám pocit, že je mojou matkou. A potom si ona kladie hlavu na moje lono a mám pocit, že ona je mojou dcérou. Čosi veľmi špecifické, čo som si s nikým nezažila. Potom sa nás chalan sediaci vedľa nás pýta, či sme matka s dcérou. Smejeme sa. „Nie, ale cítime sa tak.“ Tak je to vidno aj navonok, to čo je vo vnútri. Myslím, verím, že je to čosi z minulého života. Abigail sa mi zveruje, že keď ma videla tancovať, bola mnou fascinovaná a keď som začala bežať, nevedela si pomôcť a musela bežať za mnou. Smejem sa. Tak nebežala za Hutchom, ale naozaj za mnou. Toto dievča, temer o dvadsať rokov mladšie sa stalo mojou súčasťou po dobu pobytu v Izraeli, ale aj mojou vnútornou súčasťou. Vedela som sa s ňou blázniť ako päťročné dieťa, ulietali sme spolu do sveta fantázie a príbehov, bez toho aby sme to plánovali a zdieľali sme spolu múdrosť žien. Veľakrát ma prekvapila, napriek jej veku, tým čo mi rozpráva, svoje skúsenosti a cítenie ženy. Akoby bola naozaj mojou mamou. Bolo to pre mňa vzácne. Jeden večer sedíme pri ohni, vedľa nás Ofer z Adama a nejaký tmavooký chalan. My s Abigail si ulietame do sveta fantázie a rozprávame si príbeh o Planéte, na ktorej žili iba ženy. Ale keďže boli zvedavé, čo je na planéte Zem, išli sa na ňu pozrieť. A tam objavili chlapov. Keď sa chceli vrátiť na svoju Planétu, museli si pričuchnúť k smradľavým ponožkám. Náramne sme sa zabávali a smiali. Chlapec vedľa, sa nás snažil tíšiť, aby sme nerušili hudbu. No skôr to na nás hral, skôr to bola jeho cesta, ako nadviazať spojenie. Nakoniec som zaspala pri ohni. Ráno som sa zobudila pri brieždení. Niekto hral a spieval pieseň „Eich uchal lechamsich...“ a malé trojročné dievčatko Maja, sedela v náručí otca. Pri ohni sedelo zopár ľudí a varili raňajky. Chalan, čo hral pri ďalšom ohni na gitare včera večer, tam ešte sedel v tranze zrastený s gitarou a neprestával hrať. Mať jeho výdrž! Cítila som sa doma. Akoby všetok smútok a bolesť z rozchodu odišli a ja som sa opäť vrátila domov. Vďaka.

Na raňajky sa podáva jednoduché jedlo, ryža a dusená zelenina. Ofer z Adama sa ma spytuje, na čom sme sa včera tak bavili. Rozprávam mu náš príbeh. Vraví, že sa mu to páčilo, ako sa bavíme. Aj keď nerozumel, zjavne tam bol s nami. V Krajine Radosti a Fantázie. Dohadujeme sa s chalanmi, s ktorými som stopovala, že Vianoce strávime spolu u nich doma v Jeruzaleme aj s Taliankou Alexandrou a Nemeckou cestovateľskou dvojicou Kendrou a Joachymom. Keď s Joachymom a Kendrou odchádzame z pláže, stretám Udiho. Konečne sa objímame. Je tu láska. Stále. Vraví, že ide do hot springs a že sa môžem pridať. Vravím, že bohužiaľ, odchádzam do Jeruzalema s kamarátmi na Vianoce. Lúčime sa. Pravdepodobne sa už neuvidíme. Keď stúpam po cestičke, Diegov malý čierny pes ma nasleduje. Patrí Diegovi a nie mne, tak sa ho snažím poslať naspäť. No srdce mi puká, pretože viem, že radšej by išiel so mnou, lebo mu dávam viac lásky ako Diego. V Jaffo som s ním ráno zvykla chodiť do parku pri brehu mora, kým Diego celý deň vyspával.

Spomínam si na sen s mojím psom Bobíkom, ktorý ma pred pár rokmi opustil. Sedím v kuchyni v našom starom paneláku v Podlaviciach, kde som žila s mamou a bratom od jedenástych do dvadsiatich piatych rokov. Vonku sneží a je tam pole. A ja si spomeniem, že som Bobíka zabudla v tom poli v snehu. A tak sa po neho musím vrátiť. Myslím, že to bolo čosi o sprievodcovi ale aj hravosti, ktorú som našla v spojení s Abigail a zároveň o bytí v prírode, a jej liečivých účinkoch. Spájaním sa so sebou samou. S mojou dušou. V čase Vianoc, keď sa podľa legendy narodil Ježiš. Aj ja sa rodím, každé Vianoce. Moja Duša po mojich skutočných narodeninách - 13. októbra – akoby zomierala, je to pre mňa čas nevedenia, uzatvárania sa do seba, veľa smútku, pocitu odpojenia sa od vonkajšieho sveta, no zároveň je to čas, keď sa ponáram do hĺbky mínus päťsto metrom pod morom. A po Vianociach nastáva zlom. Rodí sa čosi nové.

Jerusalem, Ein Karem a Jerucham

Hutch príde s nami až na zastávku. Stopujeme. A chlapík, čo predáva nápoje a sladkosti v hipisáckom autobuse, drží Hutcha na rukách, aby ma nenasledoval. Revem. Situáciu využíva Abrahám a ponúka mi, že môžem ísť s ním do Jerusalema jeho autom. Tak sa v poslednej chvíli odpájam od Kendry a Joachyma. Vianoce trávim v Jerusaleme, navštevujeme Ein Karem. Nakoniec sa k oslave Vianoc s kamarátmi nepridávam, čo ma v konečnom dôsledku dosť mrzelo. Abrahám mi sľubuje, že pôjde so mnou baskovať do ulíc, no ostáva pri slovách. Navštevujeme Ein Karem – prímestskú časť Jerusalema, kde žije dosť rainbow ľudí. Sadáme si na kávu v Čokoládovni, miesto stretnutia všetkých ľudí. Zoznamujem sa so sestrou Hadas, vymieňame si čísla, venuje sa hudbe a masážam. Ein Karem mi pripomína jeho kamennými stavbami a uličkami Francúzsko, hoci som tam v živote nebola. No tak to vnímam. Je tu krásne. Obklopujú nás hory. A keď sa na Ein Karem dívam z diaľky z poslednej vlakovej zastávky v Jeruzaleme - odkiaľ sa dá do Ein Karemu dostopovať – pripomína mi kopcami moje rodné mesto Banskú Bystricu. Po pár dňoch vyrážame opäť na juh do mestečka Jerucham. Zastavujeme sa pri Mŕtvom mori. V Rafaelovej zule stretám kamaráta Joava a Anitu z rainbow. Anita mi vraví, „stay with us.“ Keby som vedela, čo ma nasledovné mesiace čaká, ostala by som. Ale chcela som ísť pozrieť k Červenému moru a skúsiť si zarobiť peniaze na ďalšiu cestu masážami. Anita mi dáva tip na pláž HaMigdalor v Eilate. S Abrahámom sa zastavujeme v zule Shaloma, staršieho chlapíka, ktorý tu žije každú zimu už niekoľko sezón. Podáva sa výnimočne mäso, kura. Podvečer vyrážame smer Jerucham. Trávim tu s Abrahamom pár dní. Povzbudzuje ma v speve a hraní na gitare.


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Sakovú vytiahol na ministerstvo bývalý manžel, Kaliňákov kamarát

K aktivitám nádejnej ministerky vnútra sa Alexander Sako nevyjadruje. Sám je v niekoľkých verejných funkciách.

KOMENTÁRE

Saková je ďalší výkrik zúfalstva

Čím skôr však bude Saková vo funkcii, tým skôr bude môcť vláda žať politické plody svojho rozhodnutia.


Už ste čítali?