Červené More alebo Boh sa pravdepodobne zbláznil - VII. časť z knihy "V Krajine predkov"

Autor: Jana Slobodová | 7.3.2018 o 23:21 | Karma článku: 1,04 | Prečítané:  151x

Po pár dňoch ma Abrahám zvezie na cestu kúsok pred Dimonou, odkiaľ sa snažím stopovať do Eilatu. Chytám jedno auto, no len na kúsok. Začínam sa báť. Do zotmenia je asi hodinka a všade naokolo sú pieskové hory. Nekonečné. 

Naháňa mi to hrôzu. Žiadny strom. Všetko je rovnaké. A večer býva v púšti zima. Celkovo nerada stopujem sama potme. Tak sa rozhodnem nastúpiť do autobusu, ktorý tu zastaví. Vo vrecku mám tridsať šeklov. Cesta stojí štyridsať. Spytujem sa šoféra, kde ma môže zobrať za tridsať šeklov. Nechce sa so mnou dohodnúť. Neviem prečo, akoby to nebolo jedno. Nakoniec pani, čo sedí na prednom sedadle, povie, „I will pay for her.“ Tak mi platí cestu a ja nastupujem. Ďakujem jej za pomoc a dávam jej aspoň tých tridsať šeklov. Vraví, „keep it for you.“ V polke cesty mám pauzu pri benzínke a reštaurácii. Pani sa ma spytuje, či nie som hladná, že mi kúpi sendvič. Ďakujem, no jedlo mám. Abrahám mi zabalil čosi na cestu a nakreslil mi plánik pláže HaMigdalor, kde mám hľadať ľudkov, ktorí žijú v údolí. Opäť sa čudujem, ako mi ľudia pomáhajú.

Večer dorazím do Eilatu a tam na autobusovom nástupišti beriem autobus na pláž HaMigdalor (čo znamená po hebrejsky veža). Keď vystúpim, už je tma. Po ľavej strane je barík s hlinenými omietkami. Som fascinovaná stenou so zrkadlom a mozaikou. Pekný kus umeleckého diela. Po pravej strane je prašná cesta, ktorá vedie do údolia. Dúfam, že je to ono. Po pár minútach zbadám v diaľke oheň. Prídem k nemu a okolo ohňa je pár ľudí. „Shalom, can I join you? My name is Jana.“ „Welcome sister, feel at home.“ Sadám si. „Are you hungry?“ Nestihnem odpovedať, a v ruke mám tanier s ryžou a zeleninou. Zoznamujem sa s dvomi dievčatami, ktoré vyzerajú ako sestry, Michal a Tamar a chalanom Tomerom.

O chvíľu sa na mňa usmieva veselými očami sympatický blonďáčik. Cítim spojenie, ale netuším o čom je. Až keď sa opýta, „where are you from?“ A ja odpovedám, že zo Slovenska, vyjde napovrch, že je to brat z Čiech. So symbolickým menom Adam.Keď vyrozprávam svoj príbeh ako som sem docestovala a ako mi pani zaplatila cestu, spytuje sa, či nemám žiadne peniaze. Odpovedám, že mám 30 šekelov a dúfam, že si zarobím masážami na pláži. „Vraví, že mi dá nejaké peniaze na vstup do Egypta, lebo nechce, aby jeho krajanka zostala nelegálne v Izraeli. Na druhý deň zbehnem na pláž a do baru. Pýtam sa čašníkov, či je o.k. ak budem masírovať na ich pláži. Nemajú námietky. Prechádzam sa po pláži a stretám Chaibara z rainbow. Ten mi vraví, o opustenom stane Talianky Alexandry v druhom údolí, pre prípad, že by som potrebovala stan.

Neskôr pokračujem v prechádzke a chcem očekovať Sašin stan. Dorazím ku karavanom. Pomyslím, že by nebolo zlé mať karavan. Za chvíľu sa mi želanie splní. Zamierim si to do kopcov. Keď prechádzam popri prvom karavane, vyjde von chlapík a spytuje sa ma, ako mi môže pomôcť. Vravím, že hľadám kamarátkin stan. Vraví mi, že ju pozná, že sa s ňou trošku kamarátil. Zároveň mi ponúka karavan, ktorý je na druhej strane cesty, na pláži. Ukazuje mi ho a dáva mi kľúče. Pozýva ma na čaj a sušienky. Ani neviem ako, dohovorí sa so mnou, že mi odvezie veci zo zuly, kde som sa prvý večer utáborila. Ani neviem, či to naozaj chcem. Ale má na do mnou akúsi moc, ktorá je silnejšia ako ja. Tak ma vezie k údoliu, cupitám po batoh a lúčim sa s priateľmi, ktorých som nestihla ešte ani spoznať. A vravím, že sa mi splnilo želanie, mať karaván. Chlapík sa voláNisim, čo znamená zázrak. Ako sa bavíme, kto sme, čo sme a prezrádzam mu, že si chcem zarobiť masážami na to, aby som mohla ísť do Egypta a naspäť, vraví mi „počkaj, ja Ti donesiem klientov. To nie je len tak.“ Nakoniec sa z toho vykľulo, že chcel, aby som jeho známym – klientom robila masáže s happy endom. Vraj si môžem pýtať dvesto šeklov navyše za službu. Bohužiaľ mi „chvíľu“ trvalo, kým som pochopila, o čo skutočne ide. Pretože medzičasom sa medzi nami začala nejaká ľúbostná romanca a cez ružové okuliare som nevidela všetko jasne. Tiež mi sľuboval, že mi pomôže zariadiť predĺženie víz. No keď došlo na lámanie chleba, nemal čas. Tak sa mi ich podarilo obnoviť najprv len o mesiac a druhý krát už nie. No aj napriek tomu som v Izraeli ostala. A z jednej strany ma mrzí, že teraz neviem, kedy sa budem môcť vrátiť. No na druhej strane, kebyže neostanem, nezažila by som si to všetko, čo prišlo po tom, ako som odišla z Eiladu. Ale to trvalo ešte skoro tri mesiace.

Zo začiatku som zvykla chodievať na prvú pláž, kde kempovali „rainbováci“ a cestovetelia. Bol tu jeden starec menom Avi. Povedal mi, „when you will need, do not forget, we are here.“ Ani som netušila, aké významné jeho slová sú. Stretla som tu na pár dní mojich kamarátov z rainbow Kendru a Joachyma, Serendu a ešte jednu dvojicu. Bola som rada, že mám takúto spoločnosť. Medzičasom som skúšala hrať s jedným chlapíkom, ktorý býval v nedaľekom karavane. No postupne ma Nisim odrezával od všetkých tých mojich aspoň trošku známych. Vravel mi, že to nie sú ľudia pre mňa. Že príde polícia a bude hľadať drogy atď. No polícia by mala prísť za ním. Bohužiaľ alebo na jeho šťastie bol prefíkaný ako líška. Snažil sa zneužiť moju situáciu, že som bez víz a nanútiť mi znovu tie jeho špinavé kšefty. Spoliehal sa na to, že ženská je pre peniaze ochotná urobiť všetko. Najmä ak ich nemá. Jedna z jeho iniciatív bola, možno aj dobre mienená, že mi dohodil prácu v hoteli jeho kamaráta. Ale bez toho, že by sa ma spýtal na môj názor. Kamarát nechcel ani zaplatiť za všetky hodiny, čo som odrobila. Ani nezaplatil za všetky. Vyhováral sa na to, že som pomalá. Čo zo začiatku bola aj pravda, lebo som musela pochopiť, že ak chcem stihnúť upratať izby v hoteli podľa jeho limitov, musím prehliadať špinu v rohoch, nevymienať už použité plachty ak nie sú špinavé a podobne. Proste, bordel. Po pár týždňoch mi došlo, že nechcem byť od rána do večera zavretá v nejakom špinavom hoteli, kde vám ani nezaplatia celú gážu a ani nedajú sľúbené diety na stravu. A že chcem byť vonku, na slnku, hrať hudbu na ulici. Necestovala som do Izraela preto, aby som upratovala izby. Tak som to zabalila. No na ulicu som sa odvážila hrať zatiaľ raz. Nevedela som ako na to, nemala som odvahu.

Jedného dňa sa zjavila na pláži Diamond, dievčina, ktorú som stretla na rainbow v Yar Yatir. A s ktorou sa mi dobre smialo. V ten deň sa vrátila z Egypta, resp. zo Sinaja. A natrafila na mňa. Tak so mnou a s Nisimom strávila pár dní. Bola som rada za spoločnosť. Po pár dňoch sa Diamond vydala na sever. A ja som ostala.

Spoločnosť mi často robievali Nisimove psy,Luna a Butcha. Luna bola čierna chlpatá s bielou škvrnou na hrudi a Butcha bola miešanec s pitbulom, biely s čiernymi škrnami. Aj keď som počula o pitbuloch zlé veci, bola veľmi priateľská. Pes plný lásky. Dokonca na chrbte mala čiernu škrvnu v tvare srdca. Ráno som sa zvykla s nimi prechádzať popri brehu mora k jednému mólu a tu som na schodoch zvykla pozorovať pestrofarebné ryby. Raz ma jedna dievčina zobrala do hĺbky, na potápanie so šnorchlom, objavovať krásy Červeného mora. Ale viac krát som si to nezažila. No bolo to nádherné. V inej dimenzii. Ale aj z mojich schodov na moste sa dalo vidieť veľa. To bol môj denný rituál, tešila som sa, lebo keď som Nisima stretla, psíky zvykli bývať uviazané pri karavane na krátkej reťazi. Takto sa tešili zo života, z behu. Butcha k tomu čakala prírastky. Jedného dňa jej to začalo. A tak som sa ocitla pri tom, ako vrhla dokopy desať psíčat. Niektoré boli čisto čierne, niektoré čisto biele, iné biele s hnedými alebo sivými škrvrnami. Niektoré boli väčšie, iné menšie, niektoré živšie, niektoré pomalé. Každému som dala meno. Aj vďaka týmto maličkostiam som tu ostala ešte navyše dva mesiace. Jedného dňa, keď už začali objavovať okolie a utekali na cestu a Nisim nebol schopný im urobiť nejakú funkčnú ohradu alebo pochopiť, že by bolo dobré ich postupne darovať, sa zjavila dievčina Hagid, ktorá spolupracovala s útulkom. Bola si tu len zabehať. Ale objavila psíkov a dala sa do reči najprv s Nisimom, potom so mnou. Ja jej vravím, že by bolo fajn šteniatka niekde umiestniť. O dva dni na to sa vraciame s Nisimom z mesta a Butchu ani šteniatka sme tu nenašli. Nevedeli sme, čo sa stalo. Nakoniec Nisim zdvihol telefón a vytočil Hagidino číslo, ktoré nám dala. Dozvedeli sme sa, že šteniatka odviezli do útulku v Hulone a Butchu, že dali k zverolekárovi na sterilizáciu a vrátia ju o dva dni. A tak sme ju o dva dni našli opäť doma. Nisim bol naštvaný. Ja som chápala, že čo sa stalo, bolo nakoniec dobré. Akurát to malo byť za našej prítomnosti a konzultácie a nie len tak psíky odniesť. A so sterilizáciou Butche taktiež. Aj keď som vnímala, že možno pes kríženec s pitbulom bez papierov, ak bude mať ďalšie šteniatka, bude ich ťažké umiestniť. No bolo mi jej ľúto. No nakoniec Butchu smútok prešiel a rana sa zahojila.

No ja som začala cítiť, už keď tu boli šteniatka, že čosi nie je v poriadku, že mi čosi chýba. Ľudia! A tak som opäť začala chodiť viac na pláž. Medzi ľudí. Bola tu Elishava, ktorá mi povedala o mieste, kde dávajú zadarmo stravu. Pre ľudí bez domova alebo cestovateľov. Miesto sa volalo Beit Rafael (Rafaelov dom). Raz som sa tam išla pozrieť a dohodla som sa, že im budem chodiť dva, tri-krát do týždňa pomáhať v kuchyni. Jedna zo žien, ktorá to tu pomáhala viesť sa volala Rachevet, a mala som s ňou dobré spojenie. A tu ma to npĺňalo. Bola som medzi dobrými ľuďmi, mala som nejakú náplň a pociť, že robím čosi užitočné.

Večer som zvykla zavítať na pláž k ohňom. Objavila som tu chlapíka, tiež s menom Abraham. Občas sme si tam zahrali a zaspievali. Jedného večera, volal s nejakou dievčinou a vraví, že nech jej zahrám a zaspievam do telefónu. Spievala som „Adama ve shamaim“ - klasickú rainbovácku pesničku, prvú, čo som sa naučila, vlastne tú, čo ma naučil Udi. Potom mi ju dal k telefónu. Bola nadšená. Že práve toto v tej chvíli potrebovala. Volala sa Shuli. O pár týždňov sa zjavila na pláži. Bola pozrieť kamarátov Joniho a jeho priateľku. Dali sme sa do reči a došli k tomu, že ona je tá dievčina, pre ktorú som spievala do telefónu. A dokonca máme spoločného kamaráta, Udiho. A od tohto bodu, sa čosi menilo. Jedného dňa som došla na pláž, ktosi tu mal veľkú celtu proti slnku a hralo sa tu a spievalo. Joni, jeho priateľka, Shuli a ešte pár ľudkov. V ten deň som strávila celý na pláži s hudbou, s ľuďmi. Večer sme bežali s Jonim, Shuli a ešte jedným chalanom k egyptským hraniciam a späť. Zastavovali sme sa pri kontajneroch a nachádzali v nich veci, ktoré sa nám zišli. Cítila som sa ako vo Formanovom filme Hair o hipisákoch. Dostala som pozvanie od jednej dievčiny, čo robila v delfináriu v Elade. To som o pár dní využila. Mohla som si to tu obzrieť a stretla som tu Zoar, ktorá mi dala úžasnú watsu masáž. Cítila som sa ako znovuzrodená.

Priateľom mi tu bol aj Chaibar. Ten ma hneď na začiatku, zaviedol na návštevu ku Shery. Navštívila som ju asi dva, tri-krát. Jeden krát som tu stretla aj Zohar.

Zohar bola dievčina, s ktorou som sa na pláži zoznámila a občas sa zvykla zastaviť pri karavane. A tak sme sa stali priateľkami. Jedného dňa, keď som vnímala, že Nisimovi na mne nezáleží som ju opäť stretla. Vraví mi, „Jana, idem si v údolí postaviť stan. Nechcem bývať s rodičmi. Chceš ísť so mnou pohľadať miesto?“ A tak si tu Zoar postavila stan, no ja som sa stále nevedela donútiť k odchodu od Nisima, aj keď mi tam nebolo dobre. Stretla som chalana, ktorý ma z toho temer konečne vytiahol. Zjavil sa jedného dňa na pláži a dali sme sa do reči. Vraví, že sa diví, že nie som s osatnými rainbowákmi pri Mŕtvom mori. Dohodli sme sa, že spolu pôjdeme na sever. K Mŕtvemu moru a potom na rainbow. No opäť, som to nedokázala. Tak sa Josi vybral sám. Ešte pár dní sa zdržal v údolí s ďalšími ľuďmi a nakoniec odišiel.

Chaibar bol mojou útechou. Občas sme išli pozrieť do údolia k ostatným ľuďom a ohňom. Jedného večera som sa mu zverila, čo ma trápi a on ma vypočul. Vyrozprával mi jeho príbeh.

Medzičasom sa mi prisnil sen. Dívam sa z útesu na dúhu a sú tam ľudia a spieva sa. Netušila som, že je to predzvesť toho, že sa opäť vrátim na rainbow, k svojim ľuďom, domov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Sakovú vytiahol na ministerstvo bývalý manžel, Kaliňákov kamarát

K aktivitám nádejnej ministerky vnútra sa Alexander Sako nevyjadruje. Sám je v niekoľkých verejných funkciách.

KOMENTÁRE

Saková je ďalší výkrik zúfalstva

Čím skôr však bude Saková vo funkcii, tým skôr bude môcť vláda žať politické plody svojho rozhodnutia.


Už ste čítali?