reklama

X. časť - "Pane Bože, som hipisáčka! Ako sa mi to stalo?!" - z knihy V KRAJINE PREDKOV

Mayan Cvi sa na niekoľko mesiacov stalo mojím domovom. A tiež aj Magický dom v Jaffo. Na striedačku. Na Mayan Cvi sme začínali v malej skupinke asi tak osem až dvanásť ľudí. Adi a Chofeš, Clemantina, Rafael, Omer, Niv, Gili,Eliahu

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Amir, Oded, Asher, Gali, Ganit, Goli a ….. … postupne prichádzalo viac a viac ľudí. Na pár dní, na víkend… z Tel Avivu, Pardeshany a celého Izraela. Rainbow rodinka tu mala svoje letné sídlo.Často sme robievali „talking circle“ ako nástroj zdieľania a komunikácie, čo a ako vylepšiťaako sa cítime. Čo zažívame. Vravieť zo srdca, to čo v tom momente, keď máme v rukách „hovoriacu paličku“ a máme na to priestor vyjadriť sa, zažívame a cítime. Adi, Chofeš, Clemantina, Rafael, Omer, Asher, Oded a jeho žena Miki, Ganit, Shachar, blonďatý Omri, Pinki, Michal, Elia, Shlomi …. sa stali na niekoľko mesiacov mojou rodinou. Ľudia, s ktorými som zdieľala spoločný priestor a vytvárala ho pre ostatných, ktorísa zastavili na chvíľku. Spolu sme sa podieľali na varení, nosení dreva, vody, zabezpečovaní jedla, umývaní riadu v mori.Často som niekoho znovu stretla a vraví mi, „pamätáš sa na mňa, na Mayan Cvi sme spolu umývali riad?“ Ráno sa začínalo klasicky kávou. Bývala som jedna z prvých, čo sa budili so slnkom. Väčšinou som už pri ohni našla niekoho, ako varí kávu. Neodmysliteľná súčasť života na pláži. Káva, ktorú som na rainbow začala piť s cukrom, varená na ohni na beduínsky spôsob… štýlom, že ju necháte speniť sedem krát. Káva, ktorou som sa v tom čase snáď predávkovala. Bavilo ma ju piť a bavilo ma ju variť. Tak isto ako ma večer bavilo pripraviť riady pre obslúženie všetkých, čo sa zišli na večeru a ako ma bavilo hádzať zemiaky do pahreby a variť čaj pre všetkých okolo ohňa a servírovať ho.Večer sme sa všetci zišli okolo ohňa a spievali sme. Asher, Chofeš, Adi viedli spevy. Spievala som s nimi z plného hrdla a zo srdca. More, oheň, mesiac a hviezdy, spev a hra na gitaru sa stali mojou súčasťou. Chodila som spávať medzi poslednými a vstávala medzi prvými. Plná energie a radosti.Na pár dní alebo na týždeň som si zvykla odskočiť do Jaffo a zabaskovať a potom som sa vracala na pláž. Koncom leta som na pláži ostala v kuse päť týždňov. Bolo to významné obdobie. Vďaka pobytu na tejto pláži v tejto dočasnej komunitke som si zažila dlhodobý proces žitia v komunite, zdieľania a spolužitia a spoznala som mnoho nových ľudí, ktorých som neskôr stretla na iných miestach Izraela.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Jedného dňa sedím na pláži a mám pred očami skoro tú istú scenériu ako v Turtle counteenna Lesbose. A zrazu mi dôjde, „ja som hipisáčka! Ako sa mi to stalo? Ani neviem.“ Zaujímavé uvedomenie. Jasné, nebolo to zo dňa na deň, bol to vývoj, proces. Myslím, že začal už pred pár rokmi na Zaježovej. Trošku iným štýlom. A potom na dva a pol roka zastal, keď som žila v Brne a neskôr v Prahe a snažila som sa vrátiť „do normálu“. Ale dva roky v Prahe pre rôzne príčiny ma akurát tak dostali do dlhodobej depresie. Cesta, život v prírode a hudba mi pomohli. Znovu byť radostná. Nemať depresie. Vrátiť sa k sebe a objaviť to, čo ma v živote napĺňa a žiť život aký ma naozaj baví. O ktorom som ani nesnívala. Alebo hej? Ako dieťa? Život o ceste, žití pri ohni, jednoduchý život indiánov. Áno, je to možné. Žiť inak.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ľudia, ktorí boli pre mňa na tejto ceste dôležitý boli:

Adi a Chofeš,dvojica, ktorá tu bola jednou zkľúčovýchľudí. Adi vždy vedela priniesť slovom, čo bolo treba robiť. A tiež Chofeš. Rada som sa s nimi učila hrať nagitare, najmä s Adi. Aj keď som tu niekedy mala náročné obdobie, títo dvaja ľudia boli pre mňa tak dôležitý, že som tu ostala vlasne kôli nim.

Omer,s ktorým som strávila v rozhovoroch pár dní v Amirime. Často sme spolu hrávali, povzbudzoval ma v hraní na gitare a veľakrát sme zdieľali naše vnútorné procesy. Mal rád kamene, polodrahokamy a často sa s nimi „hral“. Čo znamená, že ich umiesňoval na rôznych miestach a potom, keď podľa neho splnili účelich presunul inam alebo niekomu daroval. Ja som sa túto hru hrávala s ním, resp. som rada umiestňovala kamene na oltári, ktorý bol súčasťou zuly.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jedného dňa som sa vracala z Jaffo a stretla somblonďatúdievčinu Noa,ktorá sa tu už zjavila pred pár týždňami. Odchála z pláže a ja som prichádzala. Vravím jej, „pripomínaš mi jednu dobrú kamarátku. Jej meno jeAbigail.“A tak, keď som dorazila do našej zuly, všetkým som oznámila, že odteraz sa volám Abigail. Chýbala mi a tak som sa s ňou chcela spojiť. S jej esenciou. Alebo s tou, čo máme spoločné. Bláznivosť päťročného dievčaťa a ríša fantázie a radosť. Po týždni vravím, „už som opäť Jana. A v ten istý deň sa ozajstná Abigail zjavila. Prišla s Chenom, jej priateľom. Potrebovala byť s inými ľuďmi. Chen mi ju „dal na starosti“ a vraví, že Abigail potrebuje priateľku. Zostala na pár dní. V ten týždeň sme sa bláznili v mori, behali po pláži ako malé deti. Raz sa ma jeden chlapík spytuje, „koľko máš rokov?“ Keď som mu prezradila vek. Povedal. „Zaujímavé, chováš sa ako malé dieťa.“ „Hej, viem, potrebujem sa s ním spojiť. S tým malým vnútorným bláznivým, hravým, radostným, vnútorným dieťaťom, ktoré sa vie spojiť so svetom fantázie a ulietať si. A Abigail mi v tom pomáha.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ďalšími ľuďmi, ktorý pre mňa mali podobnú esenciu boliMichal, Igor, Clemantina, Joel a Meir.Jedného večera zapaľujem oheň spoločne s Elia a pri ohni sa zjaví tmavovlasá kučeravá dievčina Michal-ktorú som stretla už na rainbow v Emek Haela-a chalan menom Or. Hrali sme sa na to, žeOr je náš režisér a my sme herečky.Už ani neviem ako to vzniklo. Nejako spontánne. Proste sme boli vo svojom svete a neskutočne sme sa bavili a smiali. Po víkende som aj s Michal vyrazila do Tel Avivu a Jaffo, s tým, že si ideme nacvičiť nejaké pouličné divadlo. Vytvorili sme si charakterové postavy.Ja som bola hlúpa a šťasná a nevedela som, čo mám v živote vlastne robiť, tak som neustále niečo robila, skúšala.A Michal bola mierumilovná a prázna /ako nádoba – empty/.Jeden večer sme vyrazili aj s Diegom do ulíc na Rotshield street. Tu sme sa pokúšali hrať, no veľmi nám to nešlo. Improvizovali sme. Chalan zo zmrzlinárne nám doniesol zmrzlinu a povedal, že on občas robí sochu. Ježiša. Ukázal nám aj fotky. Potom sme sa pobralihore bulvárom. A koho sme nestretli. Ronena.Snejakou dievčinou robiliinteraktívne maľovanie na ulici. Kúsok od nich hráme.A tak to bol náš prvý a posledný spoločný pokus, urobiť nejaké divadlo na ulici.

VJaffe som tentokrát neskončila slávne. Diego je otravný, chlasce a je doterný … Je tu Avi /s dáždnikom/. Máme ísť s ním a Michal na Mayan Cvi, no Michal koketuje s Avim a tak sa to naťahuje. Začínam byť nervózna, revem na ulici. Gilad príde a utešuje ma adohovára mi,že nemám revať na ulici. Susedia sa divia, čo sa deje. Vysvetľujem mu situáciu s Diegom. Do Magického domu som po tejto udalosti prišla až o päť týžňov, po tom, ako Diego odišiel. To som bola pár dní v Tel Avive. A hľadala som odvoz na Mayan Cvi. Tak sa ozval Gilad. Keď som dorazila do domu, našla som tam Udiho a Ronena. Najprv som sivychutnalaUdihoobjatie, ktoré bolo vždy naporúdzi.Potom som sa dala do debaty s Ronenom. Vraví, že akurát čítal, čo som napísala o svojom vnímaní komunít a tom, ako sa mi veci otvorili a ukázali po workshope v Adamama a následne na Mayan Cvi. Že mu to pomohlo ako spätná väzba, k projektu, čo tam robil. Vďaka. Na niečo to bolo dobré. Mayan Cvi a moja reflexia. Teší ma to. Gilad mi vraví, že Diega odsťahovali. Že s ním začali mať veľké problémy. Že pil a bol agresívny. Tak ho vysťahovali do stanového mestečka pre bezdomovcov. Som rada, že sa moje pochybnosti o Diegovi potvrdili a nebol to výmysel mojej fantázie. A že pravda vyšla na povrch. Vo štvorici – Gilad, Udi, Ronen a ja ideme na Mayan Cvi. Aj s Hutchom, Diegovým psom,ktorý zatiaľ zostal v Magickom dome.

Ale chcem sa vrátiť k ľuďom, ktorých som stretla a spoznala na Mayan Cvi. SClemantinou sme vždy spolu rady spievali. Bola a je „herečka“ najmä pre drámu. Pri talking circle si vždy vedela zobrať svoj čas a vyjadriť, to čo som mala aj ja na srdci, ale ešte o čosi prehnanejšie v divadelnej forme. A tiež sme sa vedeli blázniť, a chápať svoje emócie aj dolné prúdy a byť si podporou. Sestry. Obidve nelegálne v krajine ako je Izrael. Pretože sme sa doň zamilovali. Ona mala pre do mnou akurát ročný náskok.

Jeden večer som prišla k ohňu a chýbali mi tam Adi a Chofeš, Rafael… Mala som pocit, že je koniec. Neskutočné ticho. A v tom sa zjavili dvaja chalani.Joel /z gréckeho rainbow/ a jeho kamarát Meier. Joel prišiel ku mne a tichým pokojným hlasom vraví, „shalom sister.“ „Shalom,“ odpovedám. A začali hrať. A do toho blonďaťá dievčina Michal II. Doniesli čosi nové. Neviem to pomenovať. Ale bolo to krásne. A tak sa na pár dní začalo moje šantenie. Meir naskočil ku mne do hamaku a hojdali sme sa ako besní, leteli sme do výšok. Chvíľami som myslela, že z hamaku vyletím do neba. K Joelovi som sa ráno pridávala na taiči. To pokračovalo besnením sa vo štvorici – Joel, Meir, Michal II. a ja v mori. Plávali sme neskutočne ďaleko. Ako ešte nikdy predtým. Mala som neskutočnú dôveru v more. Prestala som sa báť. A bláznili sme sa. Ten istý pocit zdieľal aj Joel. Nasledoval operný spev s Clemantinou a Meierom a jeho píšťalkou. Mali sme svoj operný koncert na pláži. S Michal II. sme si tiež sadli. Jedného dňa nás Shlomi zaviezol do avokádového hája, zbierať drevo na oheň a zhromaždiť ho pri ceste. Celkom dobre sme sa tam zabavili. Iný deň ma Meier zahrabal do piesku, celú, od hlavy až po päty. Predchádzalo tomu, že som si zaliezla pod stôl. Vďaka tomuto som sa cítila ako v maternici. Zostala som tak pol dňa. Niektorý kamaráti za mnou chodili buď na rozhovor alebo mi doniesli jedlo a pitie. Bol to veľmi zaujímavý zážitok. Vrelo odporúčam.

Ďaľším človiečikom, ktorého som si zamilovala bolkapitán – Oded, ktorý sa tu zjavil už na začiatku. Vždy sa smial nad hlúposťami, ktoré som vyviedla, keď som riešila Rafaela a mal pre mňa aj pre všetkých veľké objatie. Jeho náruč bola plná lásky. A jeho modré smejúce sa oči. Keď som ho stretla druhý krát na Mayan Cvi, zahral pieseň Haleluja od Cohena. Bola to totiž obľúbená pieseň môjho otca, ktorá sa hrala aj na jeho pohrebe. Mala som pocit, že mi môj otec posiela pozdrav zhora. O týždeň na to, som ho navštívila s Tinie na jeho lodi v Jaffo, kde býval. Tam pre zmenu spustil Falling leaves. To bol pozdrav od môjho deda, maminho otca. Tiež jeho obľúbená pieseň. Dodnes si pamätám ako na jeho pohrebe pršalo a jeho kamarát Paľko Bula hral s kapelou na trubke túto pieseň. Akoby mi Oded prinášal posolstvo, že moji predkovia – otec a starý otec - sú tu so mnou a dohliadajú na mňa zhora. Amen. Aleluja.

Rafael bol pre mňa tiež dôležitým človekom. Aj keď som sa natrápila. Zaľúbila sa, čosi sa začalo. Ale Raffa chcel milovať všetky ženy a tak to pred mojimi očami robil. A keďže som žiarlila a nedokázala ostať pokojná ako iné baby, ktoré ho milovali a vyrobila zopár scén, tak sa jeho srdce zavrelo. No neprestal pokúšať, keď zistil, že prestáva byť stredobodom jeho záujmu. No ocenila som jeho lásku k vareniu a zmysel pre komunitu. Zo začiatku sme mali k sebe veľmi blízko. Spájala nás láska k ohňu. A oceňoval moju schopnosť hovoriť o veciach, čo sa dejú medzi mužmi a ženami a nie sú úplne v poriadku. Bolo to pre mňa náročné žiť na tom istom mieste ako on, no zároveň sme tu spolu s Adi, Clemantinou, Chofešom, Omerom, Nivom čosi spoločné začali. Vytvorili sme miesto pre ostatných, domov. A Adi a Chofeša som mala neskutočne rada. Ostávala som tu aj kvôli nim. Bolo to pre mňa jedno z najčarovnejších období môjho života. A vlastne aj čosi celkom nové. Rainbow, ktoré trvalo od mája do augusta.

Jeden augustový víkend, tuším bol nejaký sviatok, sa tu zišli všetci rainbowáci. Prišiel Elad – Jabĺčko /ktorý za mnou doputoval na Lesbos/ a rainbow mama Shery. Bolo príjemné ich vítať „doma“ - v mojom domove – ja cudzinka ich domácich. Ale tak to proste bolo. Stala som sa domácou. Tu, na Mayan Cvi.

Anat sa zjavila jedného dňa na pláži s dcérou a pudlíkom. Vo veku zhruba mojej mamy, svetlohnedé kučeravé vlasy. V jednom momente ma zachránila. Išla som umývať riad do mora. Samozrejme nahá, ako sme tam väčšinou behali. No nerátala som s niečím. Zrazu ma obklopil kŕdeľ Arabov na koňoch. Zmohla som sa na to, že som vbehla hlbšie do mora. Vidím, že situáciu z diaľky pozoruje jeden chlapík z našej zuly. No nič neurobil. Nechal ma tak, alebo ich. Keď nakoniec odcválali, vyliezla som do našej zuly. Tuším som mala pocit, že sa už nevrátia a tak som sa vrátila k umývaniu riadu. No po chvíli sa opäť zjavili. Ale to mi už na pomoc prišla Anat s ešte jednou dievčinou. S Anat som sa neskôr stretla v Tel Avive a dokonca mi v jeseni dohodila možnosť masírovať na festivale v Ašrame BaMitbar.

Igor. Chalan, s dlhými blond kučeravými vlasmi a modrými očami, ktorého som stretla s jeho priateľkou na prvom izraelskom rainbow na awakning workshope. Bol jedným z ľudí, s ktorým som si vedela fičať vo svete fantázie, podobne ako s Michal a Abigail. Keď som ho stretla prvý deň na Mayan Cvi, bol zaborený do malieb a čítania. Vedľa neho bola Suzan, žena vo veku štyridsať rokov. Bavili sme sa o tom, čo je to milovať. Utkveli mi jej slová, „just love.“

S tmavovlasou kučeravou dievčinou Noasme spolu sedeli na brehu mora a kričali a vydávali rôzne zvuky.Dávali sme zo seba von emócie. Dobrá terapia a nikoho nezraňujúca.Neskôr som ju stretla po vyše roku na jednomminirainbow pri Pardes Hane.A potom som ju navštívila v jej kibuci, zhodou okolností na jej narodeniny.Vtedy som jej vyrobila lapač snov ako darček. Jeden z mojich prvých lapačov snov.

Ganit. Žena, ktorá akoby bola Sorayinou sestrou len v tmavom vydaní. Teda s tmavými čiernymi vlasmi a modrými očami. Poväčšine sediaca niekde bokom a variaca si svoje sáčkové polievky. Keď som ju stretla prvý krát, bez pýtania si zobrala môj zápisník a maľovala do neho. Najprv ma to rozčúlilo. Ale kresba bola veľmi zaujímavá, tak som si ju nakoniec nechala v zápisníku a neriešila to. Postavila si bokom od hlavnej zuly, svoju zulu, ktorá bola veľmi pekná a stala sa útočiskom žien. Jedného dňa za mnou prišla a chcela, aby som napísala a namaľovala nápisy v hebrejčine. O.k., prečo nie.

Tiež sa tu zjavilaDana, ktorú som rada stretávala. Prišla na pláž na jeden deň. Sama. A objavila nás, teda našu zulu. A ostala na týždeň. Mala na sebe šaty všetkých farieb, pripomínajúce dúhu. Veľká ženská s tmavými vlasmi, z ktorej vyžarovalo materstvo. O pár týždňov som sa s ňou stretla v Jeruzaleme.

Shoshana, veľmi mladučká vysokáblonďatádievčina vo veku 17 rokov. Jedného dňa za mnou prišla, nech sa idem s ňou blázniť do mora. Chytila ma za ruku a skočili sme do vĺn. Potom som ju navštívila v Jeruzaleme, prespali sme jednu, či dve noci u jej starej mamy. A spolu so Shoshanou sme sa stretli aj s Danou. Strávili sme takto spolu pár dní. Ak nie aj týždeň. Shoshana sa vtedy sťahovala do internátu. Mala nastúpiť civilnúslužbu pre armádu, robiť v materskej škole s deťmi. Bolo pre mňa vždy zaujímavé vidieť, ako ľudia, ktorých poznám z pláže ake neviazaných hipíkov a potom vidieť ako sa musia vrátiť do mesta a plniť si povinnosti vyplývajúce z toho, že žijú v tejto spoločnosti. Konfrontácia. Nevedela som si Shoshanu

Jana Slobodová

Jana Slobodová

Bloger 
  • Počet článkov:  202
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Snažím sa ŽIŤ najlepšie ako sa len dá - žiť a živiť sa tým, čo ma baví, napĺňa... zacina sa to darit... spievam a hram na ulici a "predavam" RADOST, divam sa ludom do oci... Zoznam autorových rubrík:  ZAJEZKAPoéziaO veciach mimo násRozprávkySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu